Žena, u ktorej našli Bibliu, bola verejne popravená. Istého staršieho kňaza uniesli a zľahla sa po ňom zem. Tri autobusy plné študentov a učiteľov z kresťanskej školy narazili na nastraženú mínu… To je len zopár z množstva príkladov neobyčajne brutálnych útokov na kresťanov v súčasnosti. Ich strojcovia sa nezastavia pred ničím.
Šokujúci obraz prenasledovania v súčasnosti
„Súčasná situácia prenasledovaných kresťanov a iných menšín je katastrofálna a znepokojujúca,“ hovorí Markus Rode, riaditeľ nemeckého oddelenia medzinárodnej organizácie Open Doors. „Náboženská sloboda je masovo potlačovaná. Ak milióny trpiacich ľudí nemajú šancu upozorniť na svoju situáciu, politici a my kresťania musíme urobiť oveľa viac než doteraz. Prenasledovaní kresťania prosia o našu modlitbu, aby mali silnejšiu vieru. V prvej desiatke krajín, kde sú kresťania najviac prenasledovaní, sú: Severná Kórea, Afganistan, Somálsko, Líbya, Pakistan, Sudán, Eritrea, Jemen, Irán a India […].“
Táto organizácia uvádza, že Čína je neslávnym príkladom krajiny, kde sa zhoršili životné podmienky kresťanov a kde čoraz represívnejší režim stále viac obmedzuje náboženskú slobodu. Vlani tam bolo väznených viac kresťanov než v akejkoľvek inej krajine. Open Doors poukazuje tiež na rastúce prenasledovanie zo strany islamských extrémistov, najmä v Ázii a subsaharskej Afrike, napríklad v Líbyi či Egypte. „V Nigérii zavraždili pre vieru 3 731 kresťanov, viac než vo všetkých iných krajinách dohromady“ (www.vaticannews.va). amotnej Nigérii vypálili mnoho dedín, zbúrali celý rad kostolov a spôsobili mnoho škôd. Do pamäti sa zapísalo známe vraždenie, ku ktorému došlo počas Vianoc v roku 2015.
V rovnako ťažkej situácii sa nachádzajú kresťania bývajúci v Indii. Byť Kristovým učeníkom v tejto krajine znamená stretávať sa každý deň s prenasledovaním doma, na ulici, ako aj v práci. Dochádza tam aj k vraždám kresťanov. Vo februári 2019 bol v štáte Orisa vo východnej Indii zavraždený Anant Rama Ganda. Mal 40 rokov a bol otcom piatich detí. Ako uvádzajú Vatican News, „kresťanom sa stal rok predtým. Pred dvomi mesiacmi prijal sviatosť krstu. Jeho obrátenie veľmi pobúrilo obyvateľov dediny, ktorí sú poväčšine radikálni hinduisti. On, ako aj jeho rodina boli diskriminovaní, nebolo im dovolené brať vodu zo spoločnej studne, vyhnali ich z dediny. V deň vraždy bol Anant doma sám so svojím šesťročným synom. Odtiaľ ho vrahovia uniesli a jeho telo s odťatou hlavou sa našlo na ceste za dedinou.“
Irackí kresťania sa modlia vo svojich domoch a nevedia, či sa ich deti v poriadku vrátia zo školy. Patriarcha chaldejskej cirkvi kardinál Louis Raphaël I Sako uviedol príklad istej rodiny z Bagdadu, ktorej uniesli malú dcérku. Po nejakom čase rodičom únoscovia zavolali a potvrdili, že ju zadržiavajú. Matka ich zaprisahávala a prosila, aby jej vrátili dieťa. Sľubovala, že zoženie akékoľvek výkupné. V slúchadle však počula: „My nechceme vaše peniaze. Chceme, aby vám puklo srdce.“ Po niekoľkých dňoch našli na ulici znásilnenú, zakrvavenú a zmrzačenú mŕtvolu dieťaťa (W. Cisło, Imigranci u bram. Kryzys uchodźczy i męczeństwo chrześcijan XXI w./Imigranti vo dverách. Utečenecká kríza a mučeníctvo kresťanov XXI. storočia).
„Jeden z biskupov z mesta Homs v Sýrii povedal, že mu nastražili bombu pod jeho biskupský stolec. Atentátnici vyhlásili, že keď takto vyletí do vzduchu, bude to efektnejšie. Islamisti úmyselne strieľali do ikon, rozbíjali posvätné sochy, ničili kostoly, niekedy aj tie nedávno opravené. Všetko len preto, aby kresťanov ponížili“ (tamže).
Umiera aj množstvo duchovných. Kňazi alebo pátri, ktorí desiatky rokov slúžili tejto zemi, sú mŕtvi alebo ich uniesli. „Treba však poznamenať, že v Sýrii väčšina duchovných a rehoľných sestier ostáva pri veriacich. Zaujímavé je aj to, že keď kňaz alebo sestry neodídu, veriaci ostávajú tiež“ (tamže).
Strach, neustály pocit ohrozenia a neistota zajtrajška sú každodenným chlebom pre kresťanských obyvateľov časti Afriky a Blízkeho východu. „Ďalším problémom je unášanie mladých koptských kresťaniek, ktoré následne prinútia vydať sa za moslimov. Aby im zabránili utiecť, často im urobia ponižujúce fotografie a potom sa vyhrážajú, že ak sa niektorá z nich bude chcieť vrátiť domov, uverejnia ich. Sú to ľudské tragédie. Tieto ženy žijú ako otrokyne vo väzení, boja sa vrátiť domov a keby tak aj urobili, rodina ich nemusí prijať, pretože ich pokladajú za potupené. Musia teda žiť s tým, za koho ich vydali – bez ich súhlasu, bez toho, aby sa ich na čokoľvek pýtali“ (tamže).
Kresťanky sú veľmi často pokladané za vojnovú korisť. U islamských teroristov e reto ežnou raxou znásilňovanie, exuálne troctvo a obchod so ženami.
Pred niekoľkými rokmi teroristi z povestnej islamskej bojovej skupiny Boko Haram uniesli 350 nigérijských dievčat a násilne ich vydali za moslimov. Táto nebezpečná organizácia pokladá ženy za „tovar“, ktorý môžu predať na trhu. V Islamskom štáte v Iraku a Sýrii ešte donedávna fungoval trh s otrokyňami. Ceny za „tovar“ sa pohybovali od 150 do 500 dolárov.
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34)
V týchto nesmierne ukrutných časoch pre kresťanov však nechýbajú mnohí hrdinskí nasledovníci Krista, ktorí sú príkladom lásky nielen voči trpiacim spolubratom, ale aj voči svojim prenasledovateľom.
Dňa 5. ebruára 015 a láži ripolise Líbya) žihádisti z Islamského štátu brutálne sťali 21 Koptov, čiže egyptských kresťanov. Správa o ich smrti sa rýchlo rozšírila, pretože kati popravu nahrali. Video, ktoré obletelo svet, sa stalo veľkým svedectvom viery mučeníkov. Kati ich prinútili kľaknúť si a následne im podrezali hrdlá a odťali hlavy. Z tvárí a správania mučeníkov však vyžaroval neobyčajný pokoj. Vo videu počuť ich hlasný krik: „Môj Pane, Ježišu Kriste!“ Vo chvíli smrti prosili mučeníci Boha, aby posilnil ich vieru a aby odpustil ich vrahom! Zavraždení Kopti boli mladí muži – manželia a otcovia. Nechceli vystaviť svoje rodiny nebezpečenstvu, preto odišli pracovať do Líbye. Hrozilo im, že prídu o veľa. Mohli sa zrieknuť svojej viery a zachránili by si život. Vybrali si však Krista!
Obdivuhodné svedectvo nezlomnej viery pred niekoľkými rokmi tiež vydali kresťanskí obyvatelia hlavného mesta Jordánska – Ammánu. Boli bohatí, mali dobrú prácu, drahé domy a autá. Keď im islamisti dali ultimátum: „Buď konvertujete na islam, alebo vás čaká vyhnanstvo,“ bez váhania sa rozhodli všetko zanechať a opustiť mesto, len aby nezapreli vieru v Krista!
Bratská láska až po mučenícku smrť
Dňa 30. apríla 1997 v nižšom kňazskom seminári v meste Buta (Burundi) zahynulo 36 katolíckych seminaristov a 8 ich opatrovníkov. Mladí muži mali od 15 do 20 rokov. Ich vrahmi boli povstalci z kmeňa Hutu a patrili do tzv. Národnej rady pre obranu demokracie. Buriči ozbrojení nožmi, puškami, samopalmi a granátmi vtrhli do budovy seminára, vytiahli chlapcov priamo z postelí a kázali im, aby sa rozdelili na dve skupiny – Tutsi a Hutu. Všetci z kmeňa Tutsi mali zomrieť. Seminaristi sa však odmietli rozdeliť. Preto zahynuli všetci – Tutsi aj Hutu… Ukázalo sa, že bratské spoločenstvo, ktoré vytvorili na základe svätého krstu, bolo dôležitejšie než etnický pôvod.
Tesne pred masakrom sa seminaristi zúčastnili na veľkonočných rekolekciách. Rektor miestneho seminára Nicolas Niyun-geko takto napísal o svojich zverencoch: „V závere rekolekcií študentov naplnil nový zápal, ktorý bol, ako sa zdá, prípravou týchto nevinných na svätú smrť. Boli veľmi radostní a opakovali: ,Boh je dobrý a my sme ho stretli.‘ Hovorili o nebi tak, akoby sa odtiaľ práve vrátili, a o kňazstve tak, akoby ich práve vysvätili. […] Bolo vidno, že majú za sebou silný zážitok, ktorý zmenil ich srdcia, hoci si úplne neuvedomovali, čo sa stalo. Odvtedy sa modlili, spievali a tancovali v kostole a počas cesty doň. Boli šťastní, že objavili nebeský poklad. Vrahovia, ktorí ich napadli v posteliach, im kázali rozdeliť sa na dve skupiny […]. Jednu zo skupín mali zabiť, no seminaristi chceli radšej zomrieť všetci spoločne. Keď sa vrahom ich diabolský plán nepodarilo uskutočniť, vrhli sa na chlapcov, začali na nich strieľať samopalmi a hádzať granáty. V tej chvíli bolo počuť, že niektorí seminaristi spievali žalmy na Božiu slávu, iní zas hovorili: „Odpusť im, Pane, lebo nevedia, čo robia“ (porov. Lk 23, 34). Iní, namiesto toho, aby bojovali alebo utekali, potešovali svojich bratov, pretože vedeli, aký osud ich čaká. Ich smrť bola ako mäkká a svetlá cesta vedúca rovno […] na miesto, kde neexistuje bolesť, hluk a strach. Zahynuli ako mučeníci bratstva […]. Štyridsať dní po masakri bol malý seminárny kostol zasvätený Márii Kráľovnej pokoja. Odvtedy […] sa stal pútnickým miestom. Burunďania tam prichádzajú, aby sa modlili za mier medzi kmeňmi, za pokoj, obrátenie a nádej pre všetkých. Nech toto svedectvo viery, jednoty a bratstva je posolstvom pre ľudstvo. Nech je krv mučeníkov semenom pokoja v našej krajine i na celom svete“ (citované z: J. L. Allen ml., Globalna wojna z chrześcijanami. Wstrząsający obraz współczesnych prześladowań/Globálna vojna s kresťanmi. Šokujúci obraz prenasledovania v súčasnosti, s. 262). Jeden zo seminaristov, ktorý sa zachránil, hovorí o vrahoch takto: „Modlím sa, aby obeta zavraždených študentov a naše utrpenie priviedli vojakov, ktorí toto všetko spôsobili, k obráteniu“ (tamže, s. 262 – 263).
Mučeníctvo ducha
Je dobré, aby sme si, kvôli našim spolubratom vo viere, ktorí znášajú kruté prenasledovanie, uvedomili, akú veľkú máme milosť, že v našej krajine môžeme pokojne a pomerne bezpečne vyznávať svoju vieru. Aby sme si uvedomili, akým veľkým darom je možnosť každý deň sa zúčastniť na Eucharistii a žiť sviatostným životom. Ďakujeme za kňazov, ktorí bez väčších obmedzení môžu slúžiť a byť správcami Kristom ustanovených sviatostí.
Treba si však aj uvedomiť, že verejné vyznanie viery postupne začína byť, dokonca aj v našej krajine, čoraz viac stigmatizované a kritizované. Prenasledovanie za vieru sa nemusí uskutočňovať len formou priameho fyzického násilia. Môže ním byť tiché a skryté utrpenie človeka, ktorý pre svoju katolícku vieru či vyznávané hodnoty a svetonázor zakúša rôzne príkoria vo svojom okolí, v práci alebo v kruhu najbližších. Pán Ježiš povedal: „Blahoslavení ste, keď vás [ľudia] budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami“ (Mt 5, 11 – 12). Pán Boh od nás chce jasné stanovisko, či chceme patriť do jeho kráľovstva lásky, dobra, pravdy, poctivosti, čistoty, alebo do kráľovstva egoizmu, ľahostajnosti, zla, klamstva, nepoctivosti a nečistoty. „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 15 – 16). Tá „vlažnosť“, ľahostajnosť alebo pohŕdanie Božími milosťami, duchovný chlad a zanedbávanie modlitby nemá mať v našom živote miesto. Nezabúdajme, že aj my sme povolaní hrdinsky vydávať svedectvo svojej viery. Nech formou nášho „mučeníct-va“ bude každodenná systematická modlitba a verné zotrvávanie pri Kristovi a jeho prikázaniach!
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!