Vyrastala som v rodine, akú by som mohla priať každému, a dlhé roky som bola o tom neochvejne presvedčená. Mala som milujúcich rodičov a starých rodičov, výborné tety a o dva roky staršiu sestru, ktorá ma tak trochu vychovávala a bola dôverníčkou mojich malých tajomstiev a detských „sprisahaní“.
Rodičia nás naučili navzájom sa milovať, ctiť si jeden druhého a boli pre nás oporou a vzorom, ktorý sme mohli nasledovať. Mali sme ich veľmi rady a zvlášť ocka, ktorý pre nás – dcéry – predstavoval ideálneho muža. Doma sme nikdy nepočuli hádky medzi rodičmi. Keď mali na niečo odlišný názor, sadli si ku káve a rozprávali sa dovtedy, kým jeden z nich neuznal dôvody toho druhého.
Z toho, čo nám rozprávali, sa pred nami črtal obraz ich krásnej lásky, ktorá sa zrodila na prvý pohľad a ktorá trvala celé roky. Videli sme rodičov, ako sa neraz vinuli jeden k druhému, a boli sme svedkami toho, že ich vzájomná neha rokmi nevyhasla, ale rástla. Bolo to nádherné!
Keď sme boli malé, celý náš svet tvorili naši milovaní rodičia, malý byt v Gdyni s ihriskom pri dome a v lete pláž a šumiace more. Ocko bol námorný dôstojník, ktorý sa často plavil po mori, pričom nám trom vtedy vždy veľmi chýbal a túžobne sme očakávali jeho návrat a rozprávanie príbehov z morských plavieb.
Prvý problém sme so sestrou pocítili na základnej škole. Rodičia nás uvoľnili z hodín náboženstva, pričom nám vysvetlili, že oni v existenciu Boha neveria. Väčšina detí chodila na hodiny náboženstva a pripravovala sa na prvé sväté prijímanie, zatiaľ čo my sme im závideli krásne biele šaty, venčeky a všetko to, čo sprevádzalo túto krásnu katolícku slávnosť. Vtedy sme sa stretli s novým, pre nás neznámym svetom. Cítili sme sa z neho vyobcované, čo nebol príliš príjemný pocit. Avšak rodičovská láska a viera v to, že všetci ostatní sú v omyle, nám vykompenzovala všetky negatívne pocity a nepríjemnosti, aké sme zakúšali od svojich rovesníkov. V priebehu rokov sme sa dozvedeli, že naši rodičia pochádzali z katolíckych rodín. Ocko v detstve miništroval a mama sa angažovala v kostole, a–však neskôr tieto „povery“ zanechali v mene „vedy a rozumu“.
Otec sa narodil neďaleko Kielec, kde ho uspával šum sosien, smrekov a dubov a vo vzduchu rozvoniavala živica, avšak jeho lákal šíry svet. Ako malý chlapec považoval všetky mláky za oceán, po ktorom sa plavili jeho maličké papierové alebo drevené lodičky. Po základnej škole sa vybral do Gdyne, kde začal študovať na vojenskej námorníckej škole, čím sa jeho detské sny naplnili. Odvtedy mu voňali morské vlny a ovieval ho slaný morský vzduch.
Mama pochádzala z Wejherowa, v Gdyni študovala a začala tam pracovať. Tu sa ich osudy spojili. Otec mal už vypestovaný ateistický svetonázor a bol silnejší ako mama, ktorá ho v slepej zamilovanosti prijala so všetkým, vrátane jeho neviery v Boha. Rozhodli sa, že sa vezmú. Pre starých rodičov z oboch strán bola zvesť o tom, že cirkevný sobáš sa konať nebude, tragédiou. Nepomohli ani rozhovory, nátlak a presviedčanie. Naši rodiča boli vo svojom presvedčení neoblomní.
Roky plynuli a u nás doma sa zachovávali všetky tradície, ktoré si naši rodičia priniesli zo svojich rodín. Na „sviatky zimy“ nám doma rozvoniaval pekne ozdobený stromček, na Štedrý večer sme jedli tradičné pokrmy, pod stromčekom ležali darčeky od deda Mráza, lebo Ježiško predsa neexistoval… Pred „sviatkami jari“ sme spolu so sestrou maľovali kraslice, a v kuchyni nesmel chýbať baránok umiestnený medzi žltučké kuriatka a zajačiky. Bolo to podobne ako v iných rodinách, a predsa inak… Vždy som vnímala, že niečo v tom všetkom chýba. Pretože sme veľmi milovali svojich rodičov, ktorí boli pre nás nespochybniteľnou autoritou, nekriticky sme prijali ich svetonázor. Občas som pocítila akýsi nepokoj, ale udusila som ho hneď v zárodku.
Vyrástli sme na mladé ženy a nastal čas vybrať si životný smer, študijný odbor a budúcu prácu…
Moja sestra sa po maturite vybrala do Vroclavu, kde študovala zootechniku. Tam sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Roman síce pochádzal z katolíckej rodiny, ale z lásky k mojej sestre sa viery zriekol. Zosobášili sa na mestskom úrade a svoje deti nedali pokrstiť a vychovali ich v ateistickom duchu. Našim rodičom sa preto zať veľmi páčil a moja sestra ešte väčšmi stúpla v ich očiach.
Dva roky po sestrinom odchode som opustila Gdyňu aj ja a podobne ako ona som začala študovať zootechniku vo Vroclave. Tam som sa zoznámila s Alicou – vynikajúcim, múdrym, nezištným dievčaťom a úžasnou kamarátkou, ktorá bola vždy ochotná poradiť a pomôcť. Vznikol medzi nami sesterský vzťah. Toto priateľstvo zohralo významnú úlohu v mojom živote.
Alica pochádzala z katolíckej rodiny a bola opravdivo a hlboko veriaca. Vieru brala vážne, nielen ako tradíciu a povinnosť. V nedeľu chodievala do kostola a prijímala Eucharistiu, pretože Boh bol pre ňu celkom samozrejmý. Keď ju niečo trápilo, keď prežívala fyzickú alebo duchovnú bolesť, keď sa blížila ťažká skúška, celkom prirodzene sa modlila k Bohu a k Panne Márii a odovzdávala im svoje problémy a prosila o pomoc. Keď sa udialo niečo dobré a radostné, takisto celkom prirodzene ďakovala Bohu. Vedela, že som ateistka, ale nesnažila sa ma násilne obracať ani presviedčať. Zato však vydávala jasné svedectvo a ja som akosi nevedomky nasávala vieru, ktorá z nej vyžarovala.
Občas, keď chcela ísť večer na svätú omšu a bála sa sama vrátiť na internát, poprosila ma: „Poď so mnou. Posedíš si tam hodinku, čas ti rýchlo prejde, ani si nevšimneš ako, a ja budem veľmi rada s tebou a domov sa vrátime bezpečne.“ Mohla som vari odmietnuť? Večerná svätá omša vo všedný deň mala jedinečnú atmosféru. Ticho a pokoj, svetielko vychádzajúce v pološere z oltára, šeptom vyslovované modlitby niekoľkých veriacich, ktorí si sem prišli odpočinúť po pracovnom dni, načerpať útechu a posilu, pôsobili na mňa akousi tajomnou, ťažko opísateľnou príťažlivosťou… Čoraz častejšie, zvlášť vo chvíľach trápenia, som si myslela: „Bože, ak existuješ, ak naozaj existuješ, pomôž mi, prosím, rozožeň moje pochybnosti.“ Neraz som nazrela do Alicinho modlitebníka a začala som si zo zvedavosti čítať a poznávať krásne modlitby a žalmy. Zoznamovala som sa s vierou v Boha. Čoraz častejšie mi vychádzali z úst slová modlitieb Otče náš a Zdravas’, Mária. Boh nebadane vstupoval do môjho života, udomácňoval sa v mojom srdci, hoci som si to ešte neuvedomovala.
Podobne ako moja sestra aj ja som vo Vroclave stretla svoju celoživotnú lásku. Gregor pochádzal zo Sosnovca, zo sliezskej baníckej rodiny, v ktorej bol Boh na prvom mieste a potom česť a nakoniec vlasť. Nedokázal si predstaviť, že by manželskú prísahu vyriekol pred štátnym úradníkom. Bolo preňho jasné, že alebo náš vzťah požehná Boh, alebo sa budeme musieť rozísť.
Spáva o mojom eventuálnom manželstve s katolíkom a o svadbe v kostole bola pre mojich rodičov neprijateľná. Tlak z ich strany bol natoľko silný a ja som ich natoľko milovala, že som podľahla a rozišla som sa s mojím milovaným Gregorom. Bolo to hrozné pre nás oboch, a to aj preto, že sme spolu študovali, stretávali sme sa v škole a srdcia nás stále ťahali jedného k druhému. Nemohli sme na lásku zabudnúť, ani ju vytrhnúť zo svojho srdca, a tak sme si po niekoľkých týždňoch opäť padli do náručia a ja som sa rozhodla, že budeme spolu a že moji rodičia to budú musieť prijať. Dokonca aj dnes, hoci už prešlo veľa rokov, sa mi o tom ťažko píše, pretože v srdci sa mi ozýva nezahojená rana. A aké bolestné to bolo vtedy! Na jednej strane milovaní rodičia a hlboké 20-ročné puto s nimi a na druhej strane milovaný muž, s ktorým túžim prežiť zvyšok života, mať s ním deti, zostať s ním v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelí.
V tom čase som absolvovala urýchlenú katechézu a pripravovala som sa na prijatie sviatosti krstu. Bez Alice by to však nebolo možné. Vďaka nej a našim nekonečným rozhovorom som postupne a systematicky spoznávala Boha a jeho zákon. Začala som rozumieť Kristovmu učeniu a uvedomovať si veľkosť jeho obety pre spásu ľudí. Alica bola mojou prvou katechétkou, takže bolo jasné, že bude aj mojou krstnou mamou.
Nikdy nezabudnem na deň môjho krstu. Vedomie toho, že som Božie dieťa a že moja duša je biela ako sneh, mi rozbúšilo srdce, stislo hrdlo a vytislo slzy na líca. Nedokážem opísať, čo som cítila. Dá sa to vôbec vhodne vyjadriť?
Potom nasledoval vtedy ešte povinný civilný sobáš na mestskom úrade a hneď po ňom slávnostná sobášna svätá omša vo farskom kostole. Boh, kňaz a my! Zvyšok sveta, rodina, priatelia, hostia – všetci prestali existovať. Videli sme len oltár a kňaza, ktorý bol dojatý tak ako my. Potom sa kostol naplnil nádhernou hudbou a k nebu vystupovalo Ave Maria, ktoré, premáhajúc slzy a dojatie, zaspievala mamina sestra, speváčka Varšavskej opery. Môj drahý ocko sa celý čas prechádzal pred kostolom ako lev v klietke. Až na konci svätej omše sa premohol a vošiel dnu.
Moji rodičia nikdy neprijali Gregora ani to, že som „pošliapala ich ideály“. V čase, keď som ešte žila s rodičmi, sme sa zúčastňovali na svadbách, svätých prijímaniach a krstinách, ktoré sa konali v širšej rodine alebo u známych. V tých prípadoch boli moji rodičia chápaví, ba hrdili sa svojou toleranciou, pretože sa ich to priamo netýkalo. Zato teraz utrpeli ich ambície a ich ego.
Moji rodičia zlomili srdce svo-jim rodičom a my s Gregorom sme zlomili srdce im. Moji starí rodičia trpeli, pretože ich deti sa odvrátili od Boha, dali sa zvábiť kniežaťom tohto veku, žili v hriechu a ich duše smerovali k zatrateniu. Moji rodičia však trpeli z celkom inej príčiny: bola urazená ich pýcha a to nám nedokázali odpustiť. Ani jeden z nich už nežije, avšak niet dňa, kedy by som na nich nemyslela a nemodlila sa za nich.
Bože, odpusť mojim rodičom, buď im milostivý. Pomôž nám vytrvať vo viere, nádeji a láske.
Ivona
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!