Jedinečný objav

Volám sa Emília a študujem na strednej zdravotníckej škole. Chcem opísať udalosť, ktorá sa mi prihodila a ktorá sa mi natrvalo vpísala do pamäti.

Odohralo sa to pred rokom, keď som bola so spolužiačkami na praxi v nemocnici. Na jednotke intenzívnej starostlivosti ležal pacient, ktorý – ako som sa neskôr dozvedela – zomieral. Nachádzal sa v ťažkom stave, veľmi slabo dýchal, doslova chrčal. Nikdy predtým som nebola pri zomierajúcom a nevedela som, čo mám robiť. Cítila som, že nemôžem len pasívne stáť a prizerať sa. Uvažovala som o tom, akú modlitbu by som sa mala pomodliť. Spočiatku som sa chcela pomodliť ruženec, ale pretože by si to vyžadovalo veľa času, hľadala som nejakú kratšiu modlitbu. Akosi podvedome som vzala do ruky ruženec, ktorý vždy nosím v plášti, prežehnala som sa a polohlasne som sa začala modliť Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Za mnou stáli spolužiačky a rozprávali sa. Počas toho, ako som vyslovovala slová „Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami“, pacient stíchol a jeho dýchanie sa upokojilo. Bolo to natoľko zjavné, že moje kamarátky sa prestali rozprávať a prekvapene sa ma opýtali, čo sa stalo. Neskrývam, že aj mňa to vystrašilo. Odvetila som im, že som sa modlila a že pacient sa upokojil. Ani po návrate domov som nemohla prestať myslieť na to, čo sa stalo. Začala som hľadať informácie o tom, aký význam má modlitba Korunky k Božiemu milosrdenstvu pri zomierajúcich a ako sa vo všeobecnosti treba správať pri tých, čo zomierajú. Slová, ktoré som si prečítala v Denníčku svätej Faustíny, ma šokovali!

„Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť. Keď sa ju budú modliť zatvrdliví hriešnici, naplním ich duše pokojom a hodina ich smrti bude šťastná. Napíš to kvôli utrápeným dušiam: keď duša uvidí a pozná ťarchu svojich hriechov, a keď sa jej pred očami zjaví celá priepasť úbohosti, do ktorej sa ponorila, nech si nezúfa, ale nech sa s dôverou vrhne do náručia môjho milosrdenstva – ako dieťa do objatia milovanej matky… Žiadna duša, ktorá vzývala moje milosrdenstvo, sa nesklamala ani nebola zahanbená. Mám zvláštne zaľúbenie v duši, ktorá dôveruje mojej dobrotivosti. Napíš, že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ“ (Denníček 1541); „Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, dosiahnu tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu“ (Denníček 811); „Ó, ako veľmi sa musíme modliť za umierajúcich, využívajme milosrdenstvo, kým je čas zľutovania“ (Denníček 1035).

Tieto slová mi takmer vyrazili dych. Nevedela som, že ide o takú silnú modlitbu. Dokonca aj dnes, keď čítam tieto slová, sa mi slzy tisnú do očí. „Videla som“ zázrak Božieho milosrdenstva! Ježišu, bezhranične ti dôverujem!

Od onej pamätnej udalosti v nemocnici sa často modlím Korunku k Božiemu milosrdenstvu pri chorých a zomierajúcich. Prosím vás, ktorí čítate toto svedectvo, modlite sa za úbohých hriešnikov, za mňa a za moju rodinu, ako aj za mojich pacientov a za tých, ktorých stretávam, aby sme boli svätí a aby nám Boh raz otvoril bránu neba.

Dodám už len toľko, že občas podávam chorým ruženec do ruky, zvlášť pacientom po mozgovej príhode, ktorí sú ochrnutí a nedokážu hovoriť. Pri pohľade na ruženec sa neraz žalostne rozplačú a ronia slzy ako malé deti a… ja plačem s nimi.

Týmto svedectvom chcem poďakovať Bohu za jedinečnú milosť, akou je práca zdravotnej sestry. Ďakujem Bohu aj za svojich pacientov. Myslím si, že toto zamestnanie bude hojne odmenené v nebi, hoci na zemi nepatrí medzi lukratívne. Ak nájdeme svoje povolanie, stane sa pre nás priamou cestou do neba. Chcela by som byť dobrou zdravotnou sestrou.

Emília