Feminizmus – cesta k úspechu?

Postaborčný syndróm, „prázdna kolíska“, rakovina prsníka ako následok používania antikoncepčných prostriedkov, psychické zranenia, životná prázdnota sú najzjavnejšími položkami na účte, ktorý musela zaplatiť za svoj feminizmus.

Lorraine V. Murrayová obhájila doktorát z filozofie na univerzite v Gainesville. Jej doktorská práca mala názov Feministická teória autenticity. Dokazovala v nej, že rozdiely medzi pohlaviami sú dôsledkom okolností a že tieto rozdiely medzi mužmi a ženami možno prekonať androgenikou. Lorraine vychádzala z feministických spisov Simone de Beauvoirovej, Sartrovej žiačky, ktorá hovorila o oslobodení žien, okrem iného prostredníctvom odstránenia príťaže – detí, pretože materstvo a starostlivosť o domácnosť pokladala za horšie než odbornú prácu, ktorú považovala za nevyhnutnú pre zmysluplný život žien.

Lorraine začala svoju vedeckú kariéru v 60. rokoch minulého storočia na University of Florida, kde – ako to vo svojej knihe sama vyznáva – „sa mnohí profesori a študenti nazdávali, že neexistuje nič väčšie než ich intelekt“. Napriek tomu, že vyrastala v katolíckej rodine, v študentských rokoch zanechala vieru, ktorú považovala za akýsi druh závislosti, akej by sa mal každý dospelý zbaviť. Odmietnutie Boha bolo pre ňou zelenou k tomu, aby si zvolila životný štýl, ktorý pokladala za úžasne múdry a lákavý…

Sex bez hraníc

Práve v tom čase vznikalo hnutie hippies, ktoré vyznávalo život bez obmedzení. Priepustkou k slobode sa stal oslobodený sex. Rozkvitala feministická propaganda, ktorá povzbudzovala ženy k „prvému kroku“. Lorraine vymenila ruženec za farebné korále, kríž za pacifistický znak a pridala sa k rebelom.

Hrdým výsledkom týchto zmien bol bujarý spoločenský život plný pijatiky, fajčenia ručne šúľaných cigariet a stále nových voľných vzťahov, ktoré sa končili sklamaním. Takto si spomína na toto obdobie: „Uplynulo niekoľko dlhých rokov, kým som si uvedomila, že teória o ,voľnej láske‘ je v skutočnosti jednou veľkou lžou. Neudivuje, že práve chlapi ochotne využívali dobrodenia posteľnej slobody… Niekoľko po sebe idúcich rokov som mnoho ráz zopakovala rovnaký smutný scenár: zamilovala som sa do výstredného fešáka v nádeji, že náš vzťah sa zmení na niečo trvalejšie. Mnohí muži však nehľadali nikoho na dlhšie, ale len využili možnosť prelietavého vzťahu. Túžila som nájsť muža, ktorý by ma miloval a vážil si ma, ktorý by sa o mňa staral a oženil sa so mnou. Nechápala som však, že uvoľnený sexuálny život k tomuto cieľu nevedie… Vedela som len toľko, že som dospelá. A hoci som trpela kvôli tomu, ako sa ku mne muži správali, svoju bolesť som pokladala za neoddeliteľnú súčasť dospelosti… Keď uvažujem o svojom živote v Gainesville, o všetkých svojich nepodarených vzťahoch, napadá mi: Hľadala som vtedy azda muža, ktorý by mi nahradil Boha? Túžila som po niekom, kto by ma oslobodil od seba samej, kto ma bude bezpodmienečne milovať, kto sa bude o mňa starať a bude mi navždy verný. Nedokázala som pochopiť, kde je chyba. Mnohé z mojich priateliek s tradičnými názormi sa už vydali, ale mne podobné voľnomyšlienkárky nie. My, ženy oslobodené od starých zásad a obmedzení, sme sa ustavične potkýnali o vlastné nohy a padali sme na nos.“

Sex bez záväzkov umožňovali antikoncepčné pilulky, ktoré sa vtedy objavili na trhu. Mali zmenšiť pravdepodobnosť otehotnenia tak, aby si aj ženy mohli užívať sex bez obmedzení a nemuseli používať iné nepohodlné antikoncepčné prostriedky. Vedľajšie účinky, akými sú bolesti hlavy, nevoľnosť, depresia či možnosť upchania ciev a rakovina, neodrádzali mladé dievčatá, ktoré tabletku pokladali za dočasný prostriedok a ktoré sa zriedka zamýšľali nad tým, že nijaká tabletka „nemôže zmenšiť očakávania ženského srdca od milovaného muža“.

Zázračná pilulka

Iste neprekvapuje, že keď zázračná pilulka sklamala a Lorraine s jedným zo svojich prechodných partnerov otehotnela, ako ďalšie ľahké riešenie nastúpila interrupcia. Feministická propaganda hlásala právo ženy na slobodné formovanie vlastného života – čiže právo na potrat. Plod bol jedine zlepencom buniek. Vtedajšie články v tlači predstavovali interrupciu ako „jednoduchý zákrok podobný návšteve u zubára“. Lorraine si takto spomína na túto udalosť: „Išla som na kliniku, kde som očakávala relatívne bezbolestný zákrok, ale odchádzala som odtiaľ s presvedčením, že autori spomenutých článkov ma jednoducho oklamali. Zákrok bol trýzňou, pretože mi nedali nijaké anestetiká. Tento traumatický zážitok bol prvou puklinou na mojom feministickom pancieri. Aj napriek bolesti som však opustila interrupčnú kliniku s pocitom veľkej úľavy – môj problém sa vyriešil, mohla som sa spokojne vrátiť k svojim záležitostiam. Nikto ma však neupozornil, že záblesky minulosti sa zvyknú vracať. Všetko sa začalo asi rok po ,zákroku‘. Vždy, keď som si naň pomyslela, spomenula som si, ako vchádzam na kliniku, ako som si ľahla na operačný stôl, ako ma vyšetrujú, cítim tú strašnú bolesť a potom tam omámená ležím a ťažko lapám dych…“

Zakúsila aj ďalšie prejavy postaborčného syndrómu: neurotická reakcia pri pohľade na malé deti, ustavičné pocity viny, nepokoj a sebaobviňovanie, trýznivé myšlienky: „Koľko rokov, koľko mesiacov by teraz malo moje dieťa…?“ Všetky výčitky sa snažila vytisnúť a umlčať tým, že svojim študentom hlásala právo na potrat ex cathedra, ale neprinieslo jej to úľavu. Uzdravenie nadišlo po mnohých, mnohých rokoch, keď sa vrátila k milosrdnému Ježišovi.

Antikoncepčná tabletka, ktorá mala poskytnúť pocit bezpečnosti, sklamala. Najskôr viedla k interrupcii a ešte neskôr – keď sa Lorraine vydala – spolu s mnohými ďalšími činiteľmi ju priviedla k citovému ochrnutiu, obsesívnej neschopnosti prijať dieťa: „Vždy,“ priznáva sa Lorraine, „keď som chcela prestať používať antikoncepčné prostriedky, ma ovládol čudný strach. Zamotaná do pavučiny nutkavých obáv som začala prvú sériu terapie, ktorá mala vyriešiť môj ,problém dieťa‘ prv, než budem na tehotenstvo pristará.“ Strach sprevádzala prevrátená feministická logika života „bez detí“, ktorej propagátorky oslavovali „prázdnu kolísku ako symbol oslobodenia“. „Akosi mi nenapadlo,“ píše Lorraine, „že takýto postoj mal zásadnú chybu. Keby si všetci vybrali život ,bez detí‘, ľudský rod by bol odsúdený na vymretie… Svetský spôsob myslenia, ktorý vládol vo feministickom hnutí, si určil svoje priority: vzdelanie, majetok, zárobok a spoločenský postup. Rodina a ostatné ľudské putá boli odsunuté na okraj. Rovnako ako v rozprávke o cisárových nových šatách – nikto nesmel vysloviť nahlas to, čo bolo samozrejmé: dobrovoľné rezignovanie z rodičovstva je vrcholne egoistický postoj. Po prvé, takéto rozhodnutie sa netýka iba konkrétneho páru. Čo sa nás týka – Jefovi (Lorrainin manžel) súrodenci sa nemohli stať tetou a ujom a jeho mama sa nikdy nestala babičkou. Moja sestra nikdy neokúsila radosť z toho, že je milovanou tetuškou, a jej deti nemali bratancov a sesternice z matkinej strany. Ak je pravdou, že na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina – alebo aspoň tety, ujovia a starí rodičia –, je tiež pravdou, že ak chýba dieťa, raní to celú dedinu…“

Nenaplnená túžba

Iluzórnosť týchto aj iných feministických hesiel okúsila Lorraine vo svojom živote veľmi rýchlo. Ani slobodné cestovanie, ani dlhý spánok cez víkendy nerušený detským plačom, ani peniaze na bankovom účte, ani univerzitná a spisovateľská kariéra jej nedávali pocit zmyslu života. Trýznená depresiou a vnútornou prázdnotou začala v sebe odhaľovať túžbu po vnútornom živote, túžbu po modlitbe. Musela však ešte prejsť dlhú cestu, kým pochopila, že žriedlom vonkajších znamení, ktoré dostáva, ako aj jej vnútornej túžby, ktorú pociťuje, je Boh, ktorý ju hľadá.

Nebolo pre ňu ľahké prekonať obraz Boha, ktorý nosila vo svojom srdci – Boha, u ktorého si všetko treba zaslúžiť, Boha, ktorý sa určite nemôže zaujímať o niekoho podobného ako ona, ktorá ho opustila, vysmievala sa mu. Boh bol pre ňu hluchý i slepý, pretože asi nevidel jej utrpenie ani vtedy, keď bola malým dievčatkom, ani neskôr, keď ako študentka stratila milovanú matku (ktorá zomrela na rakovinu) a onedlho nato aj otca. Takýto obraz Boha si určite do istej miery vytvorila podľa obrazu svojho pozemského otca, ktorý bol závislý na hazardných hrách, bol vzdialený, chladný a často neprítomný, nezaujímal sa o ňu a neprejavoval svoje city, ale kruto trestal. Ale sám Boh veľmi jemne odhaľoval svoj obraz v jej srdci a dostával ho na povrch. Prihováral sa jej prostredníctvom zdanlivo bežných udalostí: krásna príroda sa akoby spytovala na svojho Stvoriteľa. Zaujali ju knihy Thomasa Mertona, intelektuálne nesmierne nadaného človeka, ktorý podobne ako ona, hoci bol vychovávaný ako kresťan, sa vzdialil od svojich koreňov a vo svojej mladosti viedol dekadentný život. Nakoniec sa však obrátil na katolícku vieru a vstúpil do kláštora. A nakoniec – ako sama píše – ju do Katolíckej cirkvi „priviedla Božia prítomnosť na zemi, skutočná prítomnosť Boha v Eucharistii. To som hľadala…“

Hľadanie

Jej návrat do Cirkvi nebol plný nadšenia a bez výhrad. Nie hneď sa vzdala svojho zmýšľania o interrupcii, svätení žien a ženení kňazov, pretože si myslela, že je v súlade s učením cirkevných otcov. Ale ako postupne čítala evanjelium, stretávala dobrého a múdreho Ježiša Krista. V jednom evanjeliovom príbehu našla mimoriadnu podobnosť s udalosťami svojho života – v Ježišovom stretnutí s hriešnicou v dome zhrozeného farizeja… Vo svojich spomienkach píše: „Uvažovala som o rokoch, keď som hľadala potešenie v náručí celkom nevhodných mužov. Myslela som na všetky hriechy, ktoré som spáchala, na všetky chvíle, ktoré som preplakala. Iste by mi nestačili slzy, aby som umyla Ježišove nohy. A nedokázala som pochopiť: ako som sa mohla vtedy zaobísť bez jeho lásky a milosrdenstva, ktoré ma teraz oslovujú zo stránok evanjelia? Prečo som sa posmievala tým, ktorí chodili do kostola? Prečo som si robila posmech z kresťanov v dobe, keď bolo veľmi ľahko rozveseliť známych vtipom o dobrákovi Ježiškovi? Slová, ktorými Thomas Merton charakterizoval sám seba z obdobia, keď mal osemnásť rokov, sú vari dobrým opisom ,môjho dávneho ja‘: ,Dupal som po posledných zvyškoch duchovného života, ktoré ešte zostali v mojej duši, a snažil som sa zničiť a zotrieť obraz Božej slobody, ktorú do mňa vložil Boh.‘ Merton dodáva, že sa nevedomky zúčastňoval na Kristovom utrpení: ,To je Kristovo ukrižovanie – keď stále znovu a znovu zomiera v ľuďoch, ktorí sa ho zriekli napriek tomu, že boli stvorení na to, aby mali účasť na radosti a slobode plynúcej z jeho milosti.‘ Keď sa ohliadam späť na svoj život, vidím pod krížom seba samu. Vidím, ako pomáham zatĺkať klince do tela Odsúdenca…“

Zmierenie

V tejto novej etape svojho hľadania Lorraine začala uvažovať o hneve, ktorý cítila voči Bohu po smrti svojej mamy. Priviedlo ju to k pochopeniu, že pre tých, čo veria v Krista, je smrť iba prechodom do nového sveta, kde sa raz stretne so svojou mamou. Napokon nadišiel čas hlbokého zakúsenia Božej lásky vo sviatosti zmierenia, keď kňazovi sprítomňujúcemu Ježiša vyznala svoje hriechy. Dostala milosť návratu do Katolíckej cirkvi a milosť hlbokého pokoja. Ježišovo odpustenie sa pre ňu stalo cestou k odpusteniu sebe samej za interrupciu, ktorú spáchala. Uzdravenie emócii bol dlhodobý proces. Lorraine našla podporu v skupine Postaborčné liečenie a uzdravenie. Počas mnohých rozhovorov mohla dôveryhodnému človeku vyrozprávať svoje dávne spomienky, ale jej hlbokú ranu uzdravila predovšetkým Božia láska – eucharistický Ježiš.

Zmysel každodennosti

Dôležitú úlohu v procese obrátenia a uzdravenia Lorraine a jej manžela zohralo stretnutie s Misionárkami lásky Matky Terézie z Kalkaty. Sestry neďaleko ich domu pripravovali otvorenie domu pre umierajúcich na AIDS. Lorraine sa zaangažovala ako dobrovoľníčka. Spoznala jednoduchý, takmer monotónny život sestier, ktorý bol však naplnený modlitbou, Kristovou prítomnosťou, láskou a pokojom. Zakúsila tam Ježišovu prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti; on jej dával pokoj a radosť, ktoré kedysi neúspešne hľadala v budhistickej meditácii. Zakúsila, že umývanie podlahy, čistenie mrkvy, vešanie vypranej bielizne a množstvo malých, zvyčajných činností, ktoré sestry každodenne znovu a znovu vykonávajú, sú prejavmi ich lásky – Kristovej lásky k ľuďom, ktorých svet pokladá za vyvrheľov spoločnosti… Pochopila, že tieto činnosti, ktoré ona, feministka, kedysi zavrhla, sú prejavom starostlivosti o nesmrteľné duše. A táto starostlivosť zase dáva zmysel životu, ako aj všetkým banálnym činnostiam.

Svoje spomienky zhrnula vo svojej knihe takto: „Nijaká práca nemohla byť dôležitejšia. Ako to vyjadrila Alice von Hildebrandová v knihe Výsada byť ženou: ,Jedného dňa zostane zo všetkých výdobytkov ľudstva len kôpka prachu. Ale každé dieťa, ktoré porodila žena, bude žiť naveky, pretože dostalo nesmrteľnú dušu stvorenú na Boží obraz a podobu.‘“ Táto služba pri príprave domu pre chorých priniesla Lorraine a jej manželovi okrem únavy aj pocit šťastia, pretože – ako sama vyznáva –: „Prvý raz v našom manželskom živote sme boli súčasťou niečoho väčšieho než my sami.“

Trest?

Krátko po svojom obrátení Lorraine pochopila, že nasledovanie Krista nie je idylka. Zakúsila, že viera nie je, ako si to niektorí myslia, elektricky vyhrievaná prikrývka. Pochopila, že ani „láska nie je poistkou proti utrpeniu a že aj najvernejší a čestní kresťania môžu zakúsiť ťažkosti a bolesť“, pretože nasledovať Ježiša znamená ísť cestou kríža. Najskôr prežívala chorobu svojho manžela, potom svoj osobný boj s rakovinou prsníka ako dôsledok užívania antikoncepčných piluliek a hormonálnej terapie. Znovu musela bojovať so svojím starým obrazom Boha – starca, ktorý čaká len na to, aby sa ľuďom pomstil za ich hriechy. Avšak s pomocou duchovného vodcu odhalila nový obraz Boha, ktorý vždy hľadí s láskou, ktorý plače nad mylnými cestami, po ktorých kráčajú jeho deti. Pochopila, že nie Boh jej poslal túto chorobu, ale že je to dôsledok jej vlastných rozhodnutí. Odhalila pravdu, že Bohu nič nie je nemožné, že Božia milosť môže premeniť každú situá­ciu. Zistila, že aj ona môže spolupracovať s milosťou, ak svoje utrpenie, boj s chorobou obetuje Ježišovi a vždy znova a znova sa vrhne do Božej náruče. Pochopila, že akosi niekde niekto môže mať osoh z jej takto prežívaného utrpenia.

Po uplynutí dvoch rokov od diagnostikovania choroby začala Lorraine nové spisovateľské dobrodružstvo: rozhodla sa napísať o svojej duchovnej ceste v čase choroby knihu pre ženy, ktoré bojujú s rovnakým problémom. Úryvky zo Svätého písma, ktoré vyhľadávala, aby potešila druhých, uzdravili ju samu. Pochopila, že „všetko je milosť, všetko bezprostredne vyplýva z lásky nášho Otca – ťažkosti, protivenstvá, pokorenia, všetky útrapy, úzkosť a potreby našej duše – všetko, pretože vďaka tomu sa duša učí byť pokornou a vidí svoje slabosti… Hoc’ by náš život bol akýkoľvek, hoc’ by nás postretli akékoľvek nečakané udalosti – milujúcemu srdcu všetko poslúži na dobré“.

Láska všetko vysvetlí

Postupné zakúšanie Ježišovej dobroty a poznávanie jeho učenia – prostredníctvom podrobného štúdia morálnej náuky Cirkvi – priviedli Lorraine k presvedčeniu, že katolícky pohľad na život tvorí jednoliaty celok. Učenie Cirkvi vyriešilo problém, ktorý ju v mladosti trápil: „Vysvetľuje, že Boh stvoril muža a ženu a dal im odlišné, každému pohlaviu vlastné povahy. Toto učenie vonkoncom neschvaľuje podradenosť žien voči mužom.“ Práve naopak, jedine „Katolícka cirkev uznáva nenarušiteľnú dôstojnosť žien, na ktoré hľadí skrze veľkú úctu, akú preukazuje Najsvätejšej Panne“. Určite ako feministka neraz chcela bojovať za túto dôstojnosť, ale feministická ideológia ju nemohla zabezpečiť. Práve naopak – viedla k strate úcty a dôstojnosti žien aj detí. Lorraine pochopila mnohé chyby feminizmu. Zistila, že „neberie do úvahy každodenný život obyčajných žien, ktoré nevnímajú materstvo ako príťaž, ale ako dar“ (porov. Elizabeth Fox-Genovese: Feminizmus nie je môj životný príbeh). Rovnako vnímala materstvo aj jej matka, ktorá trpela, pretože nemohla vychovávať Lorraine a jej sestry, nakoľko musela pracovať (čo bolo v tej dobe zriedkavé), lebo otec závislý na hazardných hrách sa nedokázal o rodinu postarať…

Dostala sa k histórii feministického hnutia, na ktorú počas svojho štúdia pozabudla. Odhalila skutočnosť, že „ani sufražetky nežiadali legalizáciu interrupcie. Práve naopak, interrupciu považovali za štandardný príklad spoločenského zanedbania žien v núdzi“. Pochopila tiež, že (ako píše E. Fox-Genovese) „mnohí propagátori práv žien si neuvedomujú, že práva sú spojené so zodpovednosťou a povinnosťou, zvlášť voči deťom. Neobmedzená sloboda, ktorú feministky pre ženy požadujú, žiaľ pripomína rovnaký podiel žien na tom, čo [pápež Ján Pavol II.] nazval ,kultúrou smrti‘.“

Spisy Edity Steinovej ukázali Lorraine cestu zadosťučinenia, ako aj možnosť „duchovného materstva“, ktoré podnes uskutočňuje prostredníctvom svojej spisovateľskej činnosti a finančnej pomoci nadácii pre podporu detí na iných kontinentoch.

Pozvanie

Hlboké pochopenie učenia Cirkvi – Kristovho učenia, ktoré stále odovzdáva skrze svoju Cirkev – ju priviedlo k presvedčeniu, že nemôže byť len „papučovou katolíčkou“. „Boh je láska, a teda (…) život na tomto svete je veľkým dobrodružstvom lásky, ktoré sa odohráva medzi Bohom a jeho deťmi,“ napísala Lorraine. „Čokoľvek ma v budúcnosti ešte postretne, modlím sa, aby mi Boh pomáhal čoraz hlbšie ho milovať a lepšie chápať hĺbku jeho lásky voči mne.“

Nech je to aj naša túžba: „Boha poznať, milovať, slúžiť mu na tomto svete a byť s ním šťastní vo večnosti!“

Spracované podľa knihy
L. V. Murrayovej Bola som feministka
(vydavateľstvo Duc in Altum)