Naši bratia mučeníci

Každý rok za vieru v Krista zomrie 170-tisíc kresťanov, to teda znamená, že každé tri minúty zomiera jeden Ježišov nasledovník! Brutálne prenasledovania – v rôznej forme – sa týkajú približne 200 miliónov kresťanov po celom svete. Až v 116 krajinách nemajú veriaci právo vyznávať svoju vieru. Až 350 miliónov kresťanov čelí diskriminácii v rôznych podobách. Tento počet, nanešťastie, neustále rastie…

Každé tri minúty zomiera jeden kresťan – zomiera mučeníckou smrťou len preto, lebo sa nechcel zrieknuť Pána Ježiša. Nielen rôzne výskumné centrá, ale dokonca antiklerikálne médiá či médiá nepodporujúce Cirkev potvrdzujú, že kresťania sú náboženskou skupinou, ktorá je najčastejšie a najviac prenasledovaná. Osemdesiat percent všetkých protináboženských činností je namierených práve proti kresťanom. Prenasledovanie nie sú len zverstvá, ktorých sa dopúšťa tzv. Islamský štát v Sýrii či v Iraku. Od Indie po Mexiko, od Nigérie po Bielorusko sa kresťania stávajú obeťami útlaku zo strany vlády, rebelov, domobrany, kriminálnych organizácií či bosov narkomafie. V mnohých prípadoch je príčinou ich prenasledovania jednoducho to, že sa priznávajú k Ježišovi Kristovi a v mene evanjelia chránia práva človeka, starajú sa o tých najbiednejších a bojujú proti nespravodlivosti či vykorisťovaniu.

Mnoho ľudí nemá ani tušenie o tom, že kresťania sú dnes obeťami takéhoto útlaku. Tí, ktorí sa bez strachu môžu modliť, si neuvedomujú, že tak veľa ich spolubratov žije v krajinách, ktorých vlády sú voči kresťanom nepriateľsky naladené.

Nezriekli sa Krista!

Arcibiskup Louis Sako odovzdáva svedectvo nezlomnej viery irackých kresťanov: „Zabíjajú nás, ale naša viera je silná. Toľkí zahynuli, toľkých uniesli a o ich osude už nič viac nevieme. Nikto však neprestúpil na islamskú vieru. Myslím, že je to zázrak. Poznám 13-ročného chlapca, ktorého uniesli a nútili prijať islam. On však odmietol a povedal, že ,kto zaprie Ježiša, toho zaprie aj Ježiš‘ a že je pripravený zomrieť ako kresťan.  Unikol však smrti, pretože ho oslobodili americkí vojaci“ (prof. P. Waldemar Cisło, Imigranci u bram /Imigranti vo dverách/). Opisujúc hrdinstvo kresťanov, arcibiskup uvádza iný prípad: „Poznám tiež pediatra v Kirkúku. Má dve deti, syna a dcéru, ktorí študujú medicínu. Uniesli ho a dva mesiace neľudsky týrali. Takmer zomrel, ale nezriekol sa Ježiša. Táto cesta kríža a umučenia upevňuje ich vieru a umocňuje ich nábožnosť“ (z citovaného diela Imigranci u bram).

Mučeníctvo je potvrdenou charizmou Cirkvi v Iraku. Pred niekoľkými rokmi došlo v Bagdade ku krvavému útoku na kresťanský chrám. Počas neho zahynulo najmenej 50 kresťanov vrátane dvoch kňazov. Jeden z nich teroristom povedal: „Môžeš ma zabiť, ale ušetri iných ľudí“ (z citovaného diela Imigranci u bram). Tento duchovný chcel obetovať svoj kňazský život, podobne ako to urobil svätý Maximilián Kolbe. V celom Iraku v posledných rokoch zahynuli tisícky kresťanov. Mnohých z nich vrátane piatich kňazov a biskupa uniesli a zavraždili.

Devätnásteho februára 2018 uniesli 14-ročnú Leah Sharibu spolu s vyše stovkou iných dievčat z mesta Dapchi v štáte Yobe v Nigérii. Ukázalo sa, že únoscami sú teroristi z islamskej organizácie Boko Haram. Už vyše roka je Leah v zajatí. Všetky unesené dievčatá už dávno prepustili na slobodu. Okrem Leah. Dôvodom, prečo ju stále držia v zajatí, je jej nezlomná kresťanská viera.

V marci 2018, po štyroch týždňoch väzenia, mala byť Leah spolu s inými dievčatami oslobodená. Konečne sa vracala k svojej smútiacej rodine. Práve nasadala do autobusu, keď ju teroristi vyzvali – bola jedinou kresťankou v skupine – aby prijala islam. Štrnásťročné dievča odmietlo. Leah sa nezriekla svojej viery napriek tomu, že na ňu ostatné priateľky naliehali. Odmietla prijať islam aj vtedy, keď ju dievčatá presviedčali, aby to len predstierala. O týchto udalostiach sa jej rodičia dozvedeli len z rozprávania oslobodených dievčat. Leah ich poprosila, aby jej rodičom odkázali, nech sa za ňu modlia. Teroristi jej mnohokrát sľubovali slobodu, ak sa zriekne Krista a prijme islam. Kým tak neurobí, naďalej ostane v rukách Boko Haram.

Pre rodičov dievčaťa – Nathana a Rebeku Sharibuovcov – bola správa, ktorú dostali od prepustených rukojemníčok, zdrvujúca. Jej matka hovorí: „Boko Haram neprepustila moju dcéru, pretože nechcela zanechať svoju vieru a prijať islam. Som veľmi smutná, no zároveň šťastná, pretože sa moja dcéra nezriekla Krista.“ Oboch rodičov dojala hlboká viera dcéry, ktorá sa napriek hrozbám teroristov držala Krista. „Neviem, čo by som urobila, keby som bola spolu s ňou vystavená takémuto utrpeniu. Svedectvo mojej dcéry ma priblížilo ku Kristovi,“ prezradila matka dievčaťa. „Som hrdým otcom a vyzývam svoju dcéru, aby ostala verná Bohu. Drž sa Krista, Leah!“ hovorí jej otec. Leah prostredníctvom svojich priateliek odovzdala svojim rodičom aj túto špeciálnu správu: „Mami, netráp sa… Tvoje slová z našich ranných rozjímaní nad Božím slovom mi pripomínajú, že Boh je zvlášť blízky núdznym… Som si istá, že jedného dňa sa s vami ešte raz stretnem. Ak nie tu, tak v bezpečnom objatí Ježiša Krista“ (zdroj: www.chrzescijanin.pl). Nakoniec teroristi vyhlásili, že napriek svojim predchádzajúcim hrozbám Leah nezabijú, ale budú ju zadržiavať ako „večnú otrokyňu“… Rovnaký osud čaká inú kresťanku, Alice Ngaddah, pracovníčku UNICEF, ktorú tiež uniesla Boko Haram.

Táto bojovná, militarizovaná, moslimská a extrémistická organizácia, ktorá chce v celej Nigérii založiť „kalifát“, má na svedomí tisíce kresťanov zomierajúcich pre svoju vieru. „Na kresťanov neuveriteľným spôsobom útočia aj moslimské kmene Hausa-Fulani, ktoré zničili stovky kostolov a zabili tisícky kresťanov. Dvanásť severných štátov Nigérie už zaviedlo právo šaría, čiže islamské právo a náboženské súdnictvo. Kresťania bývajúci v týchto regiónoch sú diskriminovaní. V kresťanských dedinách neexistuje prístup k čistej vode, nie je poskytovaná zdravotná starostlivosť a deťom kresťanov nie je povolené vzdelávať sa na iných ako na základných školách“ (zdroj: www.citizengo.org).

Symbolom prenasledovanej Cir-kvi v súčasnosti sa stala Asia Bibi – pakistanská katolíčka odsúdená na trest smrti za rúhanie. Dňa 14. júna 2009 pracovala Asia na poli spolu s inými moslimskými ženami.
Keďže to bol veľmi horúci deň, napila sa zo studne na poli. Niektoré z pracujúcich žien vtedy vyhlásili, že voda zo studne je už „nečistá“, pretože sa z nej napila kresťanka. Dodali tiež, že ak z nej chce piť, musí prejsť na islam. Asia odpovedala okrem iného toto: „Ježiš Kristus zomrel za moje hriechy aj za hriechy sveta. A čo urobil pre ľudí Mohamed?“ Hneď po tom, ako vyslovila tieto slová, ju napadli a utiekla z miesta činu.

Asiu uväznili za rúhanie v súlade so zákonom nachádzajúcim sa v pakistanskom trestnom zákonníku. Napriek žiadostiam kresťanov, aby bolo jej obvinenie zamietnuté, si súd stál za svojím rozhodnutím, pričom sa vyhováral na nátlak zo strany miestnych islamských vodcov. Asia bola ako prvá žena v Pakistane odsúdená na trest smrti obesením „za rúhanie sa Mohamedovi“. Podmienky, v akých čakala na vykonanie trestu smrti, boli dramatické. Žena bola od začiatku umiestnená na izolačke bez okien, umývadla či WC… Miestnosť nemala ani ventiláciu. Väzenkyňa trpela kvôli komárom a nedostatku čerstvého vzduchu. Cela bola tesná, mala šírku rozpažených rúk. V týchto podmienkach si Asia písala denník. Napísala aj rozlúčkový list pre rodinu, v ktorom vyznala svoju vieru. Vďaka medzinárodnému nátlaku a v dôsledku odvolania, ktoré rodina podala na Najvyšší súd, bola Asia Bibi 7. novembra 2018, po deviatich rokoch väzenia, prepustená. Pre neustále hrozby sa však musela skrývať.  Nakoniec, po vynaložení veľkého úsilia, Asia spolu s rodinou opustila Pakistan a usadila sa v Kanade.

Neobyčajne dojímavé svedectvo rozpráva aj sýrska kresťanka Amina: „Siedmeho septembra 2013 vtrhli teroristi z An-Nusry do nášho domu. Bývala som v ňom spolu so svojím bratom, bratrancom a synovcom. Bola som len v inej miestnosti ako oni. Schovala som sa do jednej zo skríň. Nemohla som ich odtiaľ vidieť, ale počula som všetko. Teroristi im povedali: ,Ak sa nestanete moslimami, zabijeme vás.‘ V tej istej chvíli som mala videnie. Nad mojím bratom, bratrancom a synovcom som videla Božiu Matku, ktorá držala kyticu červených ruží. Potom som začula: ,Sme kresťanmi a nimi aj zostaneme.‘ Hneď nato im teroristi podrezali hrdlá.“ Amina vtedy pochopila, že Božia Matka bola s nimi, keď umierali… (Yaël Jeanblanc, La vie plus forte que la mort, s. 34).

Kresťanská povinnosť

V čase, keď za vieru v Ježiša Krista každoročne na rôznych kontinentoch zomierajú tisícky kresťanov, my – európski kresťania – si musíme uvedomiť, aké máme veľké šťastie, že žijeme v pokoji a svoju vieru môžeme vyznávať bez akýchkoľvek ohrození či obmedzení. Musíme si vedieť vážiť tú veľkú milosť, že máme možnosť zúčastniť sa každý deň na Eucharistii, že máme blízko kostoly a kňazov. Nesmieme preto zabúdať na modlitbu a duchovnú či materiálnu podporu prenasledovaných bratov vo viere. Je to naša kresťanská povinnosť. Týmto spôsobom by sme mali prejaviť svoju lásku k blížnemu a solidaritu s trpiacimi. Mimoriadnou formou duchovnej podpory je zjednocovanie sa s nimi a s ich utrpením na adorácii. Vtedy sa ich utrpenie spája s utrpením samotného Ježiša na kríži. Vďaka tomu majú podiel na vykúpení sveta.

„V utrpení sa skrýva jedinečná sila, ktorá intímne spája človeka s Kristom, čo je osobitnou milosťou“ (svätý Ján Pavol II., Salvifici doloris 26). O duchovnom spájaní sa s trpiacimi prenasledovanými ľuďmi, ktorí sú možno ďaleko od nás, písala okrem iných aj svätá Edita Stei-nová: „Svet je v plameňoch. Pozri na Ukrižovaného! Spojený s ním budeš všadeprítomný ako on sám. Nielen tu či tam môžeš slúžiť núdznym ako lekár, zdravotná sestra či kňaz. Mocou kríža môžeš byť prítomný na všetkých bojiskách sveta, na všetkých miestach bolesti, tam, kam ťa ponesie tvoja súcitná láska.“ Svätá Edita Steinová písala takto: „Existuje povolanie trpieť s Kristom a prostredníctvom neho povolanie spolupracovať na jeho vykupiteľskom diele. Spojení s Pánom sa stávame členmi jeho mystického tela. Vo svojich údoch Kristus predlžuje vlastný život a on sám v nich trpí. Utrpenie v zjednotení s Pánom sa stáva jeho utrpením, je súčasťou veľkého diela vykúpenia a preto je plodné“ (Listy, 2. zväzok, s. 163). Pán Ježiš každého z náš vyzýva dobrovoľne a ochotne znášať utrpenie, prostredníctvom neho orodovať za hriešnikov a spolupracovať s ním na diele vykúpenia ľudstva. „Každý človek musí trpieť a umierať, ale ak je živým údom Kristovho mystického tela, jeho utrpenie a smrť majú vykupiteľskú moc vďaka božskosti toho, ktorý je jeho hlavou. Toto je zásadný dôvod, pre ktorý každý svätý túžil trpieť“ (Tajomstvo Božieho narodenia, In: Z vlastnej hĺbky, 2. zväzok, s. 68 – 69). „Ako musel byť Baránok zabitý, aby bol povýšený na trón slávy, tak skrze utrpenie a kríž vedie cesta ku sláve všetkých tých, ktorí sú povolaní na Baránkovu hostinu. Kto chce byť Baránkovou nevestou, musí byť spolu s ním pribitý na kríž. Všetci označení krvou Baránka, to znamená všetci pokrstení, sme na to povolaní, ale nie všetci rozumieme jeho volaniu. Ísť za Kristom znamená čoraz vernejšie ho nasledovať; táto výzva znie v duši prenikavo a žiada jednoznačnú odpoveď“ (z citovaného diela Z vlastnej hĺbky, 2. zväzok, s. 156 – 157). Práve preto svätá Edita Steinová, obliekajúc karmelitánske rehoľné rúcho, prijala rehoľné meno Terézia Benedikta z Kríža. Jej prácu nad posledným dielom s názvom Veda kríža predčasne ukončila deportácia do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim), kde svätá Edita svojím postojom – dobrovoľným obetovaním sa za svoj židovský národ – „na vlastnom tele dopĺňala to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (porov. Kol 1, 24).