Ježiš Kristus v tajomstve svojho vtelenia prichádza ku každému s posolstvom lásky a spásy. Toto posolstvo dnes potrebujú osobitne moslimovia, zvlášť moslimské ženy, ktoré vedome alebo nevedomky, dobrovoľne alebo pod nátlakom príbuzných vstupujú do zväzkov, ktoré ich môžu stáť život.
Pred mnohými rokmi som zatelefonoval do vysielania rozhlasovej relácie, počas ktorej imám [moslimský duchovný – pozn. autora] presviedčal poslucháčov, že tam, kde sa v Koráne hovorí o bití žien, sa má na mysli „švihnutie vetvičkou“… Ako arabista som začal vysvetľovať, že sloveso d-r-b použité v súre 4,34 znamená „biť“, a nie „švihnúť vetvičkou“. Pravdou je, že v spojení s inými výrazmi môže znamenať aj: „dať príklad“, „zakúsiť biedu“, „vydať sa na cestu“, avšak v tomto verši ide o jednoznačný význam: „Bite ich!“
Uveďme teda celý verš: „Muži stoja nad ženami preto, lebo Boh udelil jedným nadradenosť nad druhými… A napomínajte tie, ktorých neposlušnosti sa bojíte, zanechajte ich v posteli a bite ich! A ak sú vám poslušné, snažte sa nepoužívať voči nim nátlak. Boh je naozaj vznešený, veľký!“ (súra 4,34). Pokiaľ ide o „nepoužívanie nátlaku“, iný preklad uvádza, že moslim sa musí „snažiť nepoužívať nátlak a neubližovať im [ženám – pozn. autora]“.
Pliagou v moslimských krajinách a v poslednom čase aj v západnej Európe sú vraždy žien, ktoré príbuzní podozrievajú z nemorálneho správania. Tieto zločiny sa nazývajú „čestné“ a ich počet sa ročne pohybuje medzi 5 000 prípadmi, ktoré uvádza Populačný fond OSN, a 20 000 prípadmi, ktoré uvádzajú ženské organizácie. Vynútené manželstvá neraz aj osemročných dievčat (napr. v Jemene), oblievanie tváre kyselinou za nenosenie hidžábu [pokrývky hlavy – pozn. prekl.] (napr. v Iraku a Pakistane), obriezka – v podstate okyptenie ženských pohlavných orgánov (napr. v Egypte alebo v Sudáne) – svedčia o rozsahu násilia páchaného na ženách v islame.
Uvedená súra 4,34 je zhrnutím postoja islamu k ženám. Korán hovorí o zjavnej nerovnosti medzi mužom a ženou a veľmi zreteľne to sankcionuje. Treba pamätať, že moslim, ktorý by konal proti Alahovmu slovu, sa vystavuje trestu smrti za apostázu.
Postavenie ženy v islame
Korán učí, že „muž prevyšuje ženu“ (súra 2,228 a vyššie uvedená súra 4,34). Žena v islame má len polovicu práv, aké mužovi prináležia na súde (2,282) a pri dedičstve (4,11), a to tiež len pod tou podmienkou, že je moslimka a porodila syna. Nemoslimka a žena, ktorá neporodila syna, má oveľa horšie právne postavenie. Podľa iného verša Koránu je žena považovaná za majetok muža rovný synom, zlatu, striebru a koňom: „Pre muža je dobré, ak miluje svoje veci: ženy a synov, zlato a striebro a kone…“ (súra 3,14). Okrem toho islam ženám nariaďuje, aby si zahaľovali tvár: „A povedz veriacim ženám, aby si zahalili tvár a nevystavovali svoju krásu“ (24,31).
Čo sa týka ženskej inteligencie a nábožnosti, Mohamed učil, že ženy sú v týchto oblastiach slabé, a preto ich je plné peklo: „Prorok povedal: ,Nahliadol som do neba a zistil som, že väčšina jeho obyvateľov boli chudobní ľudia, a nahliadol som do [pekelného – pozn. autora] ohňa a zistil som, že väčšina jeho obyvateľov sú ženy‘“ (zbierka hadísov, čiže výrokov pripisovaných Mohamedovi, ktorých autorom je Al-Buchari 4,1032).Al-Buchari na inom mieste (2,541) uvádza takéto Mohamedove slová: „Nestretol som nikoho viac pozbaveného rozumu a nábožnosti, než ženy.“
V Al-Buchariho zbierke (1,9,490) sa nachádza ešte iný hadís, ktorý zaznamenala Aiša, Mohamedova milovaná manželka: „Aiša povedala: ,Veci, ktoré robia modlitbu neplatnou, už vymenovali predo mnou.‘ Bolo povedané: ,Modlitbu robí neplatnou pes, osol a žena.‘ Povedala som: ,Urobil si nás [ženy – pozn. autora] psami‘…“
Pri čítaní týchto úryvkov treba mať na pamäti, že nazvať niekoho psom alebo oslom je v arabskej kultúre urážka. V tejto situácii sa teda rodí otázka: Prečo Mohamed tak nenávidel ženy? Príčiny treba hľadať v jeho vlastnom živote.
Mohamedove ženy
Ako 25-ročný sa Mohamed oženil s Chadidžou, ktorá mala vtedy 40 rokov. Poskytovala mu veľkú emocionálnu podporu v čase, keď prežíval „zjavenia“ a zakúšal odpor zo strany obyvateľov Mekky. Mohamed a Chadidža boli manželmi viac ako 25 rokov, až do jej smrti. V tom čase nemal tvorca islamu iné ženy.
Rok po tom, ako sa Mohamed presťahoval do Mediny, vykonal prekvapivé – dokonca aj v arabskej spoločnosti – rozhodnutie, keď si za manželku vybral Aišu, ktorá mala vtedy 6 rokov a bola dcérou jedného z najlojálnejších vyznávačov islamu, Abu Bakriho, prvého kalifa po Mohamedovi. „Prorok spísal [svadobnú zmluvu – pozn. autora] s Aišou, keď mala šesť rokov, a manželstvo s ňou skonzumoval, keď mala deväť rokov, a ona s ním zostala deväť rokov [t. j. do jeho smrti – pozn. autora]“ (Al-Buchari 7,62,88). Iné opisy, podložené súdobými fatvami (moslimskými právnymi ustanoveniami), podrobne opisujú, ako Mohamed obťažoval Aišu, kým dovŕšila vek deväť rokov. Nebudeme ich uvádzať. Robil to dokonca aj v prítomnosti svojho svokra, budúceho kalifa… Tento škandalózny a perverzný príbeh neprekáža moslimom v tom, aby nasledovali svojho zakladateľa. Robili to pre vidinu časných ziskov, pozemských „potešení“, sľúbeného raja s huriskami… alebo len zo strachu pred despotickým správaním proroka. Preto medzi inými svätý Sofrónius I., ktorý bol jeruzalemským patriarchom v čase, keď moslimovia dobývali toto mesto, povedal, že islam je zmyselné náboženstvo, ktorého vodcom je antikrist.
Aiša zohrala kľúčovú úlohu v moslimských dejinách. Vyrozprávala tisíce hadísov, v ktorých opisuje Mohamedov život a učenie. Keď bol po Mohamedovej smrti za štvrtého kalifa zvolený jej bratranec Ali, Aiša viedla proti nemu armádu svojich spojencov, čím sa mu chcela pomstiť za to, že poradil Mohamedovi, aby sa s ňou rozviedol.
Ďalšia žena, ktorá zohrala dôležitú úlohu v Mohamedovom háreme, bola Zajnab. Bola manželkou Mohamedovho adoptovaného syna Zajdu. Zajnab však „padla do oka“ svojmu svokrovi, ktorý z toho dôvodu zrušil adopciu, zapríčinil rozvod adoptovaného syna s nevestou, ktorú následne prostredníctvom Zajdu požiadal o ruku… A akoby to všetko ešte nestačilo, Zajnab odpovedala, že sa musí najskôr poradiť s Alahom, či sa má vydať za svojho svokra. Na domnelé zjavenie nemusela dlho čakať: „A keď si povedal tomu, ktorého Boh obdaril dobrodeniami a ktorého si ty sám obdaril dobrodeniami [čiže Zajdovi – pozn. autora]: ,Nechaj si pri sebe [v manželskom zväzku – pozn. autora] svoju ženu a boj sa Boha!‘, z obavy pred ľuďmi si vo svojej duši skrýval to, čo mal zjaviť Boh, ktorý si však viac zaslúži, aby sme sa ho báli. A keď sa Zajda zbavil všetkých svojich povinností voči nej [čiže formálne sa s ňou rozviedol – pozn. autora], dali sme ju za manželku tebe, aby veriaci nemali nijaké ťažkosti, pokiaľ ide o manželky a ich adoptívnych synov, keď sa zbavia svojich povinností voči nim. Rozkaz Boha sa má vykonať! Prorok nemá vinu v tom, čo mu prikázal Boh“ (súra 33,37 – 38).
Po takomto uistení z Alahovej strany Zajnab súhlasila s vydajom za Mohameda, čím sa stala jeho piatou manželkou. Jej bývalý manžel Zaj-da zomrel o tri roky nato, keď viedol džihád (čiže šíril islam mečom). Zaj-nab bola veľmi spokojná s takýmto vývojom udalostí. Opisuje to nasledujúci hadís: „Zajnab sa zvykla vychvaľovať pred prorokovými ženami a hovorila: ,Vás dali prorokovi vaše rodiny, zatiaľ čo mňa mu dal Alah…‘“ (Al-Buchari 9,93,516). Mohamed mal nakoniec osobitné zjavenie: „Ó, prorok! My sme uznali, že je ti dovolené mať ženy, ktorým si dal veno, a otrokyne, ktoré ti Boh daroval ako vojnovú korisť, a dcéry tvojho strýka a dcéry tvojich tiet z otcovej strany a dcéry tvojho strýka z matkinej strany a dcéry tvojich tiet z matkinej strany, ktoré putovali spolu s tebou (z Mekky); a veriacu ženu, ak sa sama oddá prorokovi, ak ju prorok bude chcieť za manželku. To je dovolené len tebe, pre ostatných veriacich to neplatí“ (súra 33,50).
Ten, kto by však tvrdil, že Mohamed bol vo vzťahoch so 14 ženami šťastný, mýlil by sa. Intrigy, hádky a závisť jeho žien ho priviedli do situácie, keď bol rozhodnutý rozviesť sa so všetkými. Nakoniec však ženy ustúpili, vďaka čomu hárem prežil.
Varovanie
Odhaduje sa, že v súčasnosti žije približne 200 000 Poliek vo vzťahoch s moslimami – vo väčšine prípadov v zahraničí (odhad počtu Sloveniek žijúcich v takýchto vzťahoch sa nám získať nepodarilo – pozn. red.). Ich osud je často veľmi ťažký a väčšina týchto manželstiev, o ktorých som počul, sa rýchlo skončila rozvodom.
Ak vezmeme do úvahy vyššie citované vyjadrenia o úlohe žien v islame, neprekvapí nás, že Božie slovo, zvlášť prostredníctvom svätého Pavla, jasne upozorňuje, aby kresťania neuzatvárali manželstvo s neveriacimi. V Druhom liste Korinťanom sa dočítame: „Neťahajte jarmo s neveriacimi!“ (6, 14a). Manželské jarmo a rozdiely medzi mužom a ženou sú dostatočne veľké na to, aby ich bolo treba navyše zväčšovať rozdielnym náboženstvom, zvlášť takými prvkami a praktikami, ktoré sú pre kresťanstvo neprijateľné. Žiaľ, mnohé ženy aj napriek tomu navštevujú moslimské krajiny so zámerom vydaja. Problém sa týka takého veľkého počtu osôb, že Apoštolská stolica vydala osobitnú inštrukciu Erga migrantes caritas Christi, v ktorej okrem iného varuje katolíkov, aby neuzatvárali manželské zväzky s vyznávačmi islamu: „V prípade, ak katolíčka žiada o manželstvo s moslimom… v dôsledku trpkých skúseností, treba vykonať zvlášť dôkladnú a hlbšiu prípravu, počas ktorej budú snúbenci vedení k tomu, aby poznali a vedome ,prijali‘ hlboké kultúrne a náboženské rozdiely… Pokiaľ ide o krst detí, pravidlá oboch náboženstiev si, ako je známe, výrazne odporujú. Preto treba problém veľmi jasne nastoliť počas prípravy na manželstvo, pričom katolícka strana sa má zaviazať k tomu, čo vyžaduje Cirkev“ (EMCC 67 a 68).
Okrem toho, ako vieme z Biblie, manželstvo je zväzok jednej ženy s jedným mužom. Ježiš Kristus učí: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ,Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?‘ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19, 4b – 6a). Zato moslim sa môže oženiť s dvomi, tromi alebo štyrmi ženami, a keby ich chcel mať viac, môže sa s nimi kedykoľvek rozviesť a uzavrieť nové zväzky.
Na záver uvediem skutočnú udalosť: Istý prekladateľ mi porozprával o obchodnom stretnutí v jednej z arabských krajín. Boli tam aj ženy, samozrejme, v hidžáboch (šatkách, ktoré im zakrývali vlasy a uši) a nikáboch (závojoch na tvári). V istej chvíli mu ktosi vložil pod stolom do ruky v rýchlosti napísaný lístok po… poľsky! Bolo to dramatické volanie jednej zo žien, ktorá prosila o oslobodenie. Pre nikáby však nevedel, ktorá z prítomných žien potrebuje pomoc a ako dlho už žije v otroctve svojho arabského muža. Takže prekladateľ nemohol pre ňu urobiť vôbec nič…
Páči sa vám obsah článkov na našej stránke?
Podpor nás!