Som matkou troch dcér (10-, 16- a 17-ročnej) a polročného synčeka – nádherného, pokojného dieťatka, milovaného drobčeka, ktorý je pre mňa a môjho manžela zreničkou našich očí. Som aj kresťankou a veľmi dobre viem, že bez Božej pomoci a modlitby, ktorou som klopala na nebo, by môj synček nežil.
Vo februári 2007 som potratila – dieťatko v mojom lone zomrelo v 17. týždni tehotenstva (bol to chlapček). Prežila som vtedy šok a dlho som sa z toho nedokázala pozbierať. Takmer celý čas som plakala a pociťovala veľkú prázdnotu… Vďaka Bohu o sedem mesiacov neskôr – teda v októbri – som znovu otehotnela. Cítila som nesmiernu radosť, ale zároveň aj nepokoj, ba priam strach, že znovu sa môjmu dieťaťu prihodí niečo zlé. Úpenlivo som sa modlila k Bohu za zdravie pre seba a dieťatko, ktoré som nosila pod srdcom.
Od začiatku tehotenstva som mávala z neznámych príčin zvýšené teploty, čo ma veľmi znepokojovalo. Navštevovala som lekára, vyšetrovali ma, kontrolovali ma v ženskej poradni. V 8. týždni tehotenstva som začala krvácať. Keď som išla do nemocnice, myslela som si, že moje tehotenstvo sa skončí spontánnym potratom, ale nedokázala som ani len plakať. Prosila som o pomoc Boha, Najsvätejšiu Pannu a milosrdného Ježiša, ktorého obrázok nosím stále pri sebe.
Lekárka v nemocnici ma vyšetrila pomocou USG. Vyšetrenie ukázalo, že môjmu dieťatku bije srdce, že žije. Znovu som začala dúfať, že všetko bude v poriadku. Dali mi infúziu aj lieky a po troch dňoch som sa vrátila domov, kde som naďalej užívala lieky na zachovanie tehotenstva. Veľa som oddychovala a dávala som na seba pozor. Chodila som na pravidelné lekárske prehliadky a modlila som sa korunku k Božiemu milosrdenstvu, k Panne Márii a k všetkým svätým so sestrou Faustínou na čele.
V 21. týždni som dostala zápal močových ciest a zároveň predčasné kontrakcie. Kedykoľvek som mohla porodiť dieťa, ktoré by bolo príliš malé na to, aby prežilo. Niekoľko dní som ležala v nemocnici, dostávala som antibiotiká a lieky zabraňujúce kontrakciám (brala som ich až do konca tehotenstva).
V deň, keď som už mala odísť domov, sa lekárka rozhodla urobiť mi ďalšie USG vyšetrenie, aby zistila pohlavie dieťaťa a či sa správne vyvíja. Zistila, že je to chlapček. Bola som nesmierne šťastná, pretože som mala zatiaľ samé dcéry. Po dôkladnejšom vyšetrení si lekárka všimla, že v plodovom vaku je viditeľná zdvojená placenta, ktorá ohrozuje život môjho dieťatka. Lekárka ma síce utešovala, že všetko bude v poriadku, ale podľa výrazu jej tváre som pochopila, že ani ona sama tomu príliš neverí. Dodala, že ani ja ani lekári nemáme vplyv na to, či moje dieťa pôrod prežije. Pri mojom zdravotnom stave sa však nesmiem vzdávať, pretože pre dieťatko by to bolo ešte horšie.
Keď som vyšla z ambulancie, nemala som silu o tom ani len rozmýšľať. Bola som ako omámená, bolo mi do plaču a chcela som kričať. Keď som sa mala stretnúť s manželom, ktorý po mňa prišiel, nakoľko som sa v ten deň mala vrátiť domov, slzy sa mi samé tisli do očí; zrútila som sa. Akási vnútorná sila mi však našepkávala, že všetko bude v poriadku – a to ma upokojilo. Začala som sa denne modliť ruženec, korunku a litánie k Božiemu milosrdenstvu, pričom som si kládla obrázok Ježiša na brucho. Po modlitbe som bola vždy pokojnejšia a verila som, že moje dieťatko bude v poriadku. Prosila som Boha o milosti preňho, aby zdvojená placenta z môjho lona zmizla, aby som mohla šťastne donosiť a porodiť svoje dieťa. Celú dobu som brala lieky, ktoré udržiavali moje tehotenstvo. Niekedy som sa cítila natoľko zle, že som nevládala chodiť, často nastávali kontrakcie, nemohla som sa zúčastňovať na nedeľnej svätej omši. Plakávala som, mávala som chvíle pochybností a cítila som sa vnútorne zlomená, za čo som vždy odprosovala Boha a zároveň som ho prosila o silu. Aj napriek tomu, že zdvojená placenta nezmizla a bola s dieťatkom až do pôrodu, vďaka Božej pomoci neohrozila jeho život. Dva týždne pred pôrodom som bola v nemocnici kvôli ľadvinovému záchvatu, ale aj tentoraz som sa z toho akosi dostala.
Môj synček sa vďaka pomoci Božieho milosrdenstva narodil v termíne, ktorý určil lekár, ktorý sa o mňa od začiatku staral. Aj naďalej sa denne modlím, ďakujem Bohu za svoje deti, obetujem mu svoje utrpenie a starosti. Modlím sa aj za môjho synčeka – anjelika, ktorý je už pri Bohu, odkiaľ môže vyprosovať milosti pre našu rodinu. Som presvedčená, že ak dôverujeme Bohu, môžeme vyprosiť mnohé milosti, pretože život máme prežívať s Bohom – inej cesty niet. Ježišu, dôverujem ti!
Dôverujúca v Božie milosrdenstvo