„Pán si ma vyvolil, aby som na svete konala nádherné poslanie lásky, pre ktoré sa oplatí obetovať nielen talenty a sily, ale aj život.“ Takto pochopila svoje životné povolanie Natália Tułasiewiczová, ktorá bola v roku 1999 blahorečená spolu s ďalšími 108 poľskými mučeníkmi, umučenými za vieru počas druhej svetovej vojny.
Príklad blahoslavenej Natálie Tułasiewiczovej je posolstvom nádeje, že aj v tých najťažších podmienkach môže byť náš život krásny a naplnený. Zároveň nám ukazuje, ktoré hodnoty a vzťahy nám pomôžu takto žiť.
Natália bola „Pánovou apoštolkou lásky uprostred sveta, v ktorom zúrila nenávisť“. Svoje slová, že „služba Bohu je službou sily, ktorá nemôže byť porazená“, potvrdila hrdinským životom a 31. marca 1945 ich spečatila mučeníckou smrťou v nemeckom koncentračnom tábore v Ravensbrücku.
Chcem prinášať Krista všetkým ľuďom
Natália žila 39 rokov. Narodila sa v roku 1906 v Rzeszove, v časti Poľska patriacej Rakúsku, v mnohodetnej rodine daňového úradníka, kde dostala výbornú výchovu a vzdelanie. Bola aktívnou členkou Mariánskeho združenia. Mladosť prežívala v období, keď Poľsko po 123 rokoch znovu získalo nezávislosť, takže jej študentské roky aj začiatok pracovnej kariéry ubiehali v atmosfére nadšenia a optimizmu. Na univerzite v Poznani študovala poľský jazyk, pričom počas seminárov odvážne diskutovala so študentmi o svetonázore a životných postojoch. Mala zámer napísať doktorandskú prácu. Zrušila svoje zásnuby s priateľom z univerzity a rozhodla sa žiť v samote, pretože bola presvedčená, že samota prežívaná s Bohom otvára pred človekom veľké horizonty pôsobnosti.
V medzivojnovom období pracovala ako učiteľka v poznanských školách. Bola otvorená duchu času a zmenám a získala si veľkú autoritu tým, že si v osobnom aj profesionálnom živote vytyčovala nové a vyššie méty.
Zmysel svojho života vyjadrila v slovách: „Ži tak, akoby osud sveta závisel len od kvality tvojho života.“ Pomáhala a podporovala mnohých.
Bola otvorená udalostiam každodenného života, obdivovala krásu prírody, kultúru, umenie, poéziu. Cítila sa ako „ohnivko v reťazi príčin a následkov, ktoré siahajú až do nekonečna“. Rada sa vzdelávala, milovala hudbu (hrala na husliach) a cestovanie (loďou Batory sa plavila do Nórska a okrem iného navštívila Rím, Assisi a Benátky), fascinoval ju apoštolát laikov a nachádzala svoju vlastnú cestu svätosti. „Na zemi si chcem svätosť pestovať prostredníctvom každodennej námahy. Neoddeľujem bežný život od ideálov, ku ktorým smerujem. Všetko – prácu, štúdium, spánok, radosti – zapájam do svojho programu sebazdokonaľovania.“ Takýto cieľ si od nej vyžadoval ustavičnú sebavýchovu, úsilie spojené s premáhaním egoizmu, rozumný denný program s časom vyhradeným na modlitbu, prácu a odpočinok. Snažila sa čo najlepšie využiť talenty, možnosti a čas, ktoré jej Boh dal.
Úplne sa odovzdala Kristovi – láske a „obrazu neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Napísala: „Všade idem za najmilovanejším Priateľom.“ Chcela ho prinášať všetkým ľuďom. „Chcem prinášať Krista… všetkým ľuďom, ktorých stretávam na ulici, v električke, na úradoch… v divadlách, všade!“
Do svojho denníka si napísala: „Horí vo mne túžba po katolícko-apoštolských skutkoch. Takže ochotne vykonám akékoľvek umŕtvenie, ktoré mi túto prácu uľahčí, ale zato odmietnem akékoľvek umŕtvenie, ktoré by ma vracalo späť z cesty, ktorú mi určila Prozreteľnosť. Preto sa nezriekam turistiky, divadla, kina, kníh, ustavičného študovania, diskusií, koncertov, výstav obrazov, cestovania… Dobrý kresťan má nielen povinnosť trpieť… ale má rovnako dôležitú povinnosť príkladne sa radovať.“
Snívala o „zharmonizovaní kultúry ducha s kultúrou tela“ a vyznala: „Mám odvahu byť svätou, modernou svätou, teocentrickou humanistkou… Vážim si a milujem pekný habit brata Alberta, ale rovnako blízky mi je svätý v smokingu či svätica v plesových šatách.“
Zlo dobrom premáhať
V novembri 1939 vysídlili deväťčlennú rodinu Tułasiewiczovcov z bytu v Poznani do zberného tábora, odkiaľ ich v dobytčákoch previezli do Ostrowca Świętokrzyskeho. Začal sa dramatický boj o prežitie rodiny, v ktorom Natália prejavila najviac iniciatívy. Všetkým protivenstvám a ťažkostiam čelila s odvahou: „V tejto situácii sa treba pozbierať, mať hlavu na krku a konať tak, aby sme prežili.“ Odišla do Krakova, kde hľadala živobytie pre rodinu. Potajomky sa zamestnala ako učiteľka v stredisku sestier uršulínok a po istom čase tam priviedla svojich príbuzných.
Bolo to mimoriadne intenzívne a dynamické obdobie jej života. Potajomky vyučovala, nadväzovala vedecké aj spoločenské kontakty, organizovala tajné básnické a formačné stretnutia. Ustavične sa vzdelávala.
Bola presvedčená, že „najväčším darom života je človek, jeho dobré, citlivé srdce“, a preto bola otvorená a ochotná prijať každého. Pomáhala príbuzným, núdznym, chorým. Bdela pri zomierajúcom otcovi a zomierajúcej priateľke.
Obdobie vojny považovala za čas cenných, hoci náročných duchovných cvičení. Po vojne sa chcela podieľať na obnove Poľska a sveta. Túžila byť „svätou bojovníčkou za každodenný život s Bohom“.
Uprostred vojnového zmätku hovorila: „Ľudia pracujú na cudzom zničení, syčia nenávisťou, túžbou po pomste, jedom, zlosťou, ktorá by najradšej pripravila iných aj o spásu… Výchova tejto generácie k pomste privedie Európu k tretej vojne… Myslím si, že v budúcnosti mám povinnosť varovať verejnú mienku všetkých krajín, nielen Poľska, že nacionalistický fanatizmus je priepasť, ktorá do svojho pažeráka vťahuje najkrajšie ľudské hodnoty.“
Doba, v ktorej Natália žila, bola veľkou skúškou lásky k blížnym až do krajnosti. „Boh vidí, koľko ťažkostí prežíva duša, ktorá chce žiť duchom jeho evanjelia. Dnes, keď nenávisť udiera do hlavy ako víno, musím veľmi bojovať sama so sebou, aby som vnútorne neprijala túto nenávisť, ktorá má taký prirodzený, ľudský základ… Nový zákon nás učí, že… zlo máme premáhať dobrom a neriadiť sa pritom inštinktívnymi reakciami. Živočíšna, okamžitá reakcia nám káže odpovedať na utrpené zlo silou; je to v nás. Potrebujeme ozaj školu Kristovej svätosti, aby sme prekonali túto líniu najmenšieho odporu… Nemôžeme v sebe živiť nenávisť, pretože nenávisť vedie vždy k smrti; žiť v plnosti možno len v láske,“ napísala.
Nebála sa verejne hovoriť o svojom presvedčení. Upozorňovala Poliakov, že musia žiť v jednote, bez akéhokoľvek rozdelenia, a snívala o tom, že budúce generácie budú žiť v kresťanskom univerzalizme.
Poslanie pomáhať robotníkom na nútených prácach
Najdôležitejším cieľom Natáliinho života bola hrdinská láska k Bohu a skrze ňu k všetkým blížnym, dokonca aj k nepriateľom. Veľkým svedectvom takejto lásky bol jej dobrovoľný odchod do Nemecka. Vnútorne pripravená obetovať život Bohu chcela „ľuďom dneška aj zaj-trajška ukázať, že generácia, ktorá prežíva aktuálne hrôzy vojny, nežije len pekelnou túžbou ničiť“, a preto sa podujala na veľmi nebezpečné poslanie v rámci poľského odbojového hnutia. Na príkaz podzemnej organizácie Západ a po náležitej príprave odcestovala dobrovoľne v roku 1943 ako splnomocnenkyňa a vyslankyňa londýnskej centrály a laická apoštolka do Hannoveru, do továrne Pelicana, aby tam pomáhala robotníkom na nútených prácach.
Napriek tomu, že bola drobná a fyzicky slabá (od detstva bývala chorá), zato však duchom silná, ubytovala sa vo veľmi skromných podmienkach, aby ako robotníčka medzi robotníčkami robila osvetu a uskutočňovala svoje náboženské a sociálne poslanie. Išlo o prostredie vystavené nielen bombovým náletom, ale aj morálnemu úpadku. O svojej činnosti informovala v listoch, ktoré posielala do Poľska.
Hrôzy vojny, osamelosť, ustavičné poplachy, bombardovanie, zámerná demoralizácia dievčat a žien, hlad a choroby tvorili táborovú realitu, ktorá nutne vytvárala napätie a konflikty. Natália tieto stavy zmierňovala a svojou pomocou a radou vnášala pokoj. Silu na túto činnosť čerpala z každodennej vytrvalej modlitby a predovšetkým zo svätej omše, ktorej texty (prevažne v čase práce) v myšlienkach každý deň recitovala, pričom duchovne prijímala Eucharistiu. Cítila sa ako „oheň Ježišovej lásky“, ako „tkanivo jeho srdca“. Svojej mame napísala: „Boh tak nado mnou bdie, že nikdy nepociťujem strach, pretože v sebe nosím Slnko, ktoré ma osvecuje vo všetkých ťažkostiach, ktoré deň prináša. Mamička moja, keby som ti dokázala povedať, aký je každý môj deň krásny! Moje dni by sa mohli zdať sivé, avšak ja sa v každej hodine prechádzam vo večnosti a viem, že som milovaná, že ma celým srdcom miluje ten, ktorého zo všetkých síl milujem… Som hrdá, že prinášam ľuďom Boha a tí, čo sú okolo mňa, cítia, že prebývam v ňom.“
Natália tu uskutočňovala svoj sen: modlitbu premenila na život a život na modlitbu. Každý deň, neraz v bunkroch a počas náletov sa modlila spolu s robotníčkami, evanjelizovala ich, vysvetľovala im prikázania, sviatosti a pravdy viery. Ženy ju nazývali „malým apoštolom“ a „malým kňazom“ a snažili sa jej odvďačiť, ako vedeli a mohli. Mali veľkú radosť, keď im čítala knihy (napr. Pána Tadeáša) a písala príležitostné básne a poviedky. Svoj apoštolát vykonávala aj medzi robotníkmi a robotníčkami iných národností – hovorila totiž po nemecky, francúzsky a trochu po taliansky. Tešila sa, že po vojne bude mať známych v celej Európe.
Záchranu barakov počas hrozného bombardovania Hannoveru pripisovali jej úpenlivej a hlasnej modlitbe. Na baraky spadli zapálené bomby, ktoré sa však podarilo uhasiť. Pri pohľade na zbombardovaný Hannover napísala sestre: „Až ma srdce bolí, keď si pomyslím, čoho sú ľudia v 20. storočí schopní. Nelíšime sa od Nerónovej doby. Len naša vina je väčšia, pretože dobre vieme, čo je zlé… Tu, kde sa všetci veľmi namáhame, kde počujem a vidím všeličo, by som sa mohla zmeniť na šovinistku, avšak neurobím to, pretože všeľudské, hlboko humanistické ideály, ktoré najviac milujem, tu žijú vo mne ešte plnšie.“
Navzdory mučeniu nikoho nezradila
Po návšteve neopatrného kuriéra z Poľska ju v apríli 1944 uväznili. V gestapáckej väznici v Kolíne ju umiestnili do cely pre jednu osobu, v ktorej však bolo päť väzenkýň. Dokonca ani v týchto hrozných podmienkach (úplný zákaz opustiť celu, dusný vzduch, hlad, svrab, vši) neprestala byť svedkom viery. Napriek tomu, že ju vypočúvali, mučili a do krvi bili, nikoho nezradila.
Odsúdili ju na smrť a v septembri 1944 ju z Kolína previezli do Ravensbrücku. Napriek tomu, že bola vyčerpaná namáhavou fyzickou prácou na letisku, tuberkulózou a hladom, neprestávala evanjelizovať. Modlila sa so spoluväzenkyňami, viedla pobožnosti a teologické rozhovory. Povzbudzovala mladé dievčatá k vlastenectvu a pripravovala ich na maturitu. Dojatá pohľadom na utrpenie okolo seba skladala básne, ktoré recitovala, keď ležala v baraku pre chorých.
Na konci vojny Nemci hromadne posielali najslabšie väzenkyne do plynových komôr. Natália bola vnútorne pripravená obetovať sa Bohu, hoci stále snívala, že po vojne sa bude venovať literárno-apoštolskej činnosti. Nechcela sa skrývať, úplne sa vydala do Božej vôle. Na Kvetnú nedeľu z posledných síl zorganizovala pobožnosť, ktorou si chcela uctiť Pánovo umučenie na začiatku Veľkého týždňa. Na Veľký piatok, 31. marca 1945, mali väzenkyne po rannom nástupe pochodovať pred nastúpenými esesákmi. Dve gymnazistky, ktoré sa snažili pomôcť vyčerpanej Natálii, ju chytili pod pazuchu. Dozorca ich odsotil. Odviedli ju do plynovej komory. Bol to posledný Veľký piatok jej života. Na druhý deň, čiže na Bielu sobotu, už Nemci búrali komín plynovej komory, pretože spojenecké vojská a ruská armáda sa blížili k bráne koncentračného tábora.
Natália už pred 70 rokmi výrazne zvestovala, že „dnešná doba a tá, ku ktorej smerujeme, otvára novú epochu apoštolátu laikov“. Jej príklad nám ukazuje, že najdôležitejšou metódou evanjelizácie je svedectvo vlastného života. Veľmi potrebujeme Kristových svedkov, ktorí chcú prinášať nádej všetkým ľuďom rozličných kultúr, národností a vyznaní a neboja sa dialógu s neveriacimi. Blahoslavená Natália napísala, že „žiť v plnosti možno len v láske“. Ona takto žila, pretože „modlitbu premenila na život a život na modlitbu“ a išla za svojím „najdrahším Priateľom“ Ježišom Kristom všade, kam ju viedla jeho vôľa – až po mučenícku smrť.
Prameň:
www.blogoslawionanatalia.eu