Volám sa Cyprián. Mám 30 rokov. Keď som mal šesť, zomrel mi otec. Kým ešte žil, chodievali sme spoločne každú nedeľu na svätú omšu. Otec ma naučil modlitbu, ktorú som sa ako dieťa často ako jedinú modlil. Bola to modlitba Anjel Boží, strážca môj. S odstupom času si uvedomujem, že môj anjel strážca sa o mňa neuveriteľne staral, keďže som zo všetkých nebezpečných a hlúpych situácií v živote, ktoré sa stali mojou vinou, vyviazol bez ujmy.
Mňa a moje štyri staršie sestry vychovávala mama, ktorá sa po smrti otca už nevydala. Veľmi sa snažila, aby nám zabezpečila všetko potrebné pre život. Napriek tomu, že sme nemali na rozdávanie, vďaka jej obetavosti nám doma nič nechýbalo. Pristúpil som k prvému svätému prijímaniu a prijal som sviatosť birmovania, ale neskôr som už nechodil do kostola ani som sa nemodlil. Veril som v Boha, ale v skutočnosti som žil tak, akoby neexistoval. Myslel som hlavne na to, aby bol môj život príjemný a pohodlný. Bol som vzdorovitý tínedžer, ktorý túžil žiť život naplno, a pritom som sa nezamýšľal, či to, čo robím, je dobré alebo zlé. V tom čase bol mojím hlavným cieľom pôžitok. Na strednej škole som sa dokonca odhlásil z náboženskej výchovy, pretože som nechcel počúvať „moralizovanie“.
Strata slobody
Už pred strednou školou som vyskúšal všetky drogy, aké sa vtedy dali zohnať. Miloval som šport a cítil som, že všetky drogy okrem marihuany veľmi ničia telo. Po marihuane som preto siahal veľmi často a iné drogy som užíval len sporadicky. V 18 rokoch som ju fajčil už takmer každý deň. Ani som si nevšimol, kedy som sa od nej stal závislým. Po niekoľkých rokoch, keď som chcel s fajčením prestať, uvedomil som si, že to vôbec nie je také jednoduché… Veľmi som sa snažil oslobodiť od tejto závislosti, no vždy bezvýsledne. Niekoľkokrát sa mi podarilo nefajčiť aj tri týždne, no po ich uplynutí som to už nedokázal vydržať, a keď-že som chcel osláviť dosiahnutie rekordu, opäť som si zapálil a začal som fajčiť ešte intenzívnejšie. Marihuana mi prinášala útechu, ktorú som nemohol nájsť nikde inde. Mnoho rokov bola neodlučiteľnou súčasťou môjho života. Chodil som do práce, do školy a na tréningy, ale po drogách som siahal tak často, ako sa len dalo… K tejto závislosti sa, žiaľ, pridružili aj hriechy proti šiestemu prikázaniu. Myslel som si, že vďaka marihuane bude svet krajší a každé rozptýlenie ešte príjemnejšie. Teraz s odstupom času vidím, že marihuana len prehlbovala môj egoizmus a uzatvárala ma do sveta zameraného na pôžitky, zábavu a konzum. Naozaj obmedzovala každú oblasť môjho života: pohyb, myslenie, no predovšetkým duchovnú oblasť. Budovať vzťahy s ľuďmi bolo pre mňa tiež ťažšie, pretože som bol omámený a nedostatočne empatický. Čím dlhšie ma táto závislosť ovládala, tým menej som si uvedomoval jej negatívne dôsledky. Kým všetko šlo podľa mojich predstáv, nevidel som dôvod niečo meniť. V istej chvíli sa však začal môj život veľmi komplikovať…
Box
Keď som mal 26, začal som trénovať box. Po pol roku mi tréner navrhol, aby som sa zapojil do turnaja. Vždy to bol môj sen. Všetko som začal prispôsobovať tréningom – marihuanu som však fajčiť neprestal. O blížiacich sa majstrovstvách som sa dozvedel pol roka dopredu. Trénoval som takmer každý deň. Týždeň pred turnajom som musel absolvovať lekárske vyšetrenie – potreboval som od lekára povolenie zúčastniť sa ho. Výsledky EEG vyšetrenia však neboli dobré. Lekári si všimli mozgové vlny, ktoré by sa pri vyšetrení mozgu zdravého človeka nemali vyskytnúť. Existovala teda veľká pravdepodobnosť, že ak ma súper prudko udrie do hlavy, dostanem epileptický záchvat. V tejto situácii tréner nesúhlasil s tým, aby som zápasil, napriek tomu, že som sa turnaja chcel zúčastniť na vlastné riziko. Mal som pocit, že som na vrchole svojich síl. Na túto udalosť som sa veľmi dlho pripravoval a nikdy som nemal nijaké príznaky epilepsie. Vtedy som začal „utápať“ svoj smútok v marihuane ešte intenzívnejšie ako predtým.
Po istom čase som navštívil neurologičku. Keď som počas vyšetrenia priznal, že fajčím marihuanu, povedala, že výskyt netypických mozgových vĺn mohla spôsobiť závislosť. Dodala, že ak prestanem užívať marihuanu, o pol roka budem môcť absolvovať ďalšie vyšetrenia, ktoré môžu dopadnúť lepšie. Vedel som, že si musím vybrať: marihuana alebo box. Uvedomil som si, že k marihuane sa môžem kedykoľvek vrátiť, no k boxu nie. V tom čase som sa naozaj snažil obmedziť užívanie drog, ale bol som voči tomu bezmocný. Nebol som bez nich schopný vydržať ani jediný deň. Navyše moja mama ochorela a ocitla sa na psychiatrii. Keď som ju raz za niekoľko dní navštívil, bolo zjavné, že je v čoraz horšom stave – fyzickom aj psychickom. Myslel som si, že ak to takto pôjde ďalej, stratím ju. Upadal som do stále hlbšej depresie. Dokonca ani marihuana mi už neprinášala útechu…
Korunka Božieho milosrdenstva
Vtedy som si spomenul, že moja krst-ná ma raz povzbudzovala, aby som sa modlil korunku Božieho milosrdenstva. Vzal som teda do ruky obrázok s nápisom „Ježišu, dôverujem ti!“ a pozorne som si prečítal, čo je napísané na druhej strane. Keď som si bol istý, že už ako-tak rozumiem obsahu tej modlitby, a prečítal som si, aké prísľuby dal Pán Ježiš tým, ktorí sa ju budú modliť, rozhodol som sa, že sa ju pomodlím. Uvedomoval som si vlastnú bezmocnosť a so slzami v očiach som povedal: „Pane Bože, pomôž mi, pretože ak mi nepomôžeš ty, budem sa s tou závislosťou trápiť do konca života.“ Pomodlil som sa korunku. Bola to moja prvá modlitba od detských čias. Pocítil som vnútorný pokoj, úľavu, potechu a uspokojenie. Boh ma v momente oslobodil od túžby po drogách, ktorú som pociťoval posledných 10 rokov. Prvýkrát bol zo mňa šťastný nefajčiar. Od tej chvíle som po každej modlitbe, do ktorej som vkladal srdce, cítil útechu. Napriek tomu, že som si neskôr ešte niekoľkokrát marihuanu zapálil, uvedomoval som si, že budem slobodný len vďaka úplnej abstinencii.
Premena srdca
Stav mojej mamy sa však, žiaľ, stále zhoršoval. Modlil som sa, aby jej Boh pomohol. Po dvoch týždňoch sa zmenil lekár, ktorý sa o mamu staral, a zamietol pôvodný spôsob jej liečby. Stanovil novú diagnózu – podľa neho šlo o Alzheimerovu chorobu. Mama začala užívať iné lieky a jej zdravotný stav sa začal postupne zlepšovať. Vtedy som sa prestal modliť, pretože moje srdce ešte stále nebolo premenené a Boha som pokladal tak trochu za zlatú rybku, ktorá má plniť moje priania – a keď ich už splní, viac ju nepotrebujem…
Keď mamu po dvoch mesiacoch prepustili z nemocnice a vrátila sa domov, nevedela sa o seba postarať a potrebovala neustálu starostlivosť ako malé dieťa. Mala problém vykonávať aj tie najjednoduchšie činnosti. Po niekoľkých dňoch starostlivosti o mamu som dostal veľkú chuť zapáliť si marihuanu. Nechcel som to však urobiť, pretože som sa bál, že sa vrátim k závislosti. Vtedy ma navštívil bratranec a navrhol mi, či by som s ním nešiel do Čenstochovej na svätú omšu spojenú s modlitbou za uzdravenie. Vyrozprával mi svedectvá ľudí, ktorých Boh počas týchto svätých omší uzdravil z nevyliečiteľných chorôb. Bez váhania som s jeho návrhom súhlasil a vybrali sme sa do Čenstochovej s nádejou, že Pán Boh uzdraví moju mamu z Alzheimerovej choroby. Počas slávnosti ľudia začali spievať piesne, ktorými chválili Boha, a všetci dvíhali ruky. Tiež som nasledoval ich príklad a začal som úprimne chváliť Boha. Po chvíli som pocítil, akoby zastal čas, a veľmi mocne som vnímal jeho blízku prítomnosť. Ten zážitok bol taký veľkolepý, že neviem nájsť slová, ktorými by som opísal, aké šťastie som vtedy prežíval. Cítil som neobyčajnú radosť, Božiu radosť. Pomyslel som si, že Boh je láska a milosrdenstvo. Napriek tomu, že som sa vždy hanbil za slzy, keďže som sa zaoberal tým, čo si o mne pomyslia iní, a navyše som bol presvedčený, že muž by ich mal skrývať, v tej chvíli som plakal od šťastia. Cítil som, že Boh sa veľmi raduje z toho, že hľadám pomoc práve uňho. Hanbil som sa pred Bohom za svoje rôzne skutky, no vo svojom vnútri som bol presvedčený, že ma veľmi miluje a trpezlivo čaká, kým sa k nemu obrátim s úprimným srdcom. Bol to úžasný, oslobodzujúci pocit, ktorý ma vnútorne premieňal. Predtým som dokázal odpustiť iným ľuďom, ale nedokázal som odpustiť sebe. V skutočnosti som sa veľmi bál Boha, až kým som sa s ním nestretol vo svojom srdci. Uvedomil som si, že väčšinu života som ho urážal svojimi činmi a on ma napriek tomu veľmi miluje. Mal som pocit, akoby som bol v predsieni neba. Bola to neskutočná milosť. Vtedy som sa do Boha zamiloval. Od tej chvíle som túžil žiť tak, aby mu môj život prinášal čo najviac radosti. Keď sme z Čenstochovej odchádzali, zrazu som si uvedomil, že milosť, ktorú som tam dostal, nie je len pre mňa. Dva týždne po tejto udalosti som bol taký preniknutý Božou láskou, že som prakticky celý čas chodil vysmiaty a všetkým som hovoril o tom, aká je Božia láska nádherná.
Dodnes sa snažím hovoriť ľuďom o Bohu a o tom, čo som sám zažil. Vo chvíli, ako som sa s Bohom stretol, dostal som odpoveď na všetky otázky, ktoré ma trápili, a Boh mi dal silu a všetky vlastnosti potrebné na to, aby som sa mohol o mamu dobre postarať, a ktoré mi chýbali: predovšetkým empatiu, trpezlivosť, zhovievavosť a láskavosť. Stvoriteľ mi dal aj vieru, nádej a lásku. Od toho času sa snažím žiť tak, aby som sa na konci pozemského života mohol postaviť pred Boha a nehanbiť sa za svoje skutky.
Zmena priorít
Po tomto zážitku som pristúpil ku generálnej spovedi. Dve hodiny som si s pomocou Božej milosti písal všetky svoje hriechy. Mal som pocit, akoby mi niekto postupne rozprával o mojom hriešnom živote – vetu po vete. Drobným písmom som zapísal šesť strán a v nasledujúci deň som všetky tieto hriechy vyznal v spovednici. Vyše pol hodiny som čítal všetko to, čo som sa hanbil dokonca už len napísať na papier. Kňaz, u ktorého som si vykonal generálnu spoveď, sa stal mojím stálym spovedníkom. Odvtedy sa pravidelne, minimálne raz za mesiac, spovedám. Čím dlhšie žijem v milosti posväcujúcej, tým viac si uvedomujem vlastnú hriešnosť a viac začínam chápať, kde sú korene mojich hriechov. Viem, že bez modlitby by som nebol schopný prežiť ani jediný deň dobre, tak, aby som sa páčil Bohu. Snažím sa v rámci možností každý deň prijímať sväté prijímanie, keď-že je pre mňa veľkou duchovnou posilou a najšťastnejšou chvíľou každého dňa.
Po takmer pol roku som absolvoval ďalšie EEG vyšetrenie – to ukázalo, že mozgové vlny, ktoré boli prítomné v mojom mozgu v období, keď som fajčil marihuanu, zmizli. Neskôr som sa zúčastnil na niekoľkých amatérskych boxerských súťažiach. Jeden boxerský turnaj som aj vyhral. Po istom čase som však začal viac času venovať svojmu duchovnému a intelektuálnemu rozvoju. Ten je dôležitejší než fyzický rozvoj. Stále si udržiavam telo v dobrej forme, ale rozhodol som sa, že už viac nebudem zápasiť v ringu, aby som zbytočne neohrozoval svoje zdravie alebo zdravie iných. Boh, ktorého som zažil, je presne taký, ako nám ho predstavuje Katolícka cirkev. Utvrdzuje ma v tom aj Sväté písmo a spisy, ktoré napísali ľudia inšpirovaní Pánom Bohom.
Cyprián