Ježiš Kristus udeľoval sestre Margite Márii Alocoque hojné mystické milosti, ktoré v nej mali vypestovať dôverný vzťah k jeho Srdcu, naučiť ju prežívať jeho živú prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti a zvelebovať Najsvätejšiu Trojicu. Okrem toho ju mali pripraviť na jej hlavné poslanie: šírenie úcty k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu.
Rehoľníčka sa cítila príliš slabá na splnenie tohto poslania. Žila predsa v klauzúrnom kláštore a nevykonávala nijaké zodpovedné funkcie, Ježišove priania ju prerastali a svoje duchovné zážitky spisovala so zdráhaním, z príkazu predstavených.
Ježišove priania
Príchod pátra Klaudia la Colombièra do Paray-le-Monial bol doslova prozreteľnostný. Tento vynikajúci pastier a teológ sa stal Margitiným spovedníkom. Páter rýchlo zistil, že má do činenia so svätou rehoľníčkou, a pochopil veľkosť poslania, aké jej Boh dal. Ježišovo prianie ukázať svetu jeho bezhraničnú lásku k ľuďom, ktorej symbolom je jeho horiace a prebodnuté srdce, prijal páter Klaudius ako svoje vlastné poslanie, a preto začal kázať a učiť to, čo sa dozvedel zo zápiskov svojej penitentky.
Vo „veľkom zjavení“ – ako sa neskôr ukázalo, išlo o posledné z „veľkých“ zjavení – Ježiš žiadal, aby sa zaviedol sviatok jeho Najsvätejšieho Srdca, ktorý sa má sláviť v piatok po oktáve Božieho tela. Chcel, aby sa v ten deň v kostoloch konala poklona Najsvätejšej sviatosti, aby veriaci prijímali Eucharistiu a zasväcovali sa Božskému Srdcu, a tak konali zadosťučinenie za urážky a ľahostajnosť, s akou sa stretáva v tejto sviatosti lásky. „Moje Srdce sa otvorí a vyleje hojné milosti Božej lásky na tých, ktorí ho budú uctievať a šíriť túto úctu medzi ľuďmi“ (16. 6. 1675).
Dielo pátra la Colombièra
Páter Klaudius plnil Ježišovu vôľu ako len vedel a všade kázal o pokladoch ukrytých v Božom Srdci. Uskutočnenie niektorých Ježišových prianí si vyžadovalo cirkevné schválenie, prípadne schválenie rehoľných predstavených, ale samotné pozvanie uctievať Ježišovo Srdce a konať zadosťučinenie za nevďačnosť a ľahostajnosť, s akou sa Pán stretáva, sa u ľudí stretlo s ochotným prijatím.
Páter Klaudius nežil v Paray-le-Monial dlho. Predstavení ho poslali do Anglicka, kde sa stretol s nepriateľskými postojmi a prenasledovaním. Po niekoľkých rokoch sa vrátil do Francúzska s vážne podlomeným zdravím, ktoré mu nedovoľovalo vykonávať pravidelnú pastoračnú činnosť. S Margitou sa odvtedy stretol iba niekoľkokrát, ale aj napriek svojej chorobe robil, čo mohol, aby šíril úctu k Ježišovmu Srdcu. V roku 1685 zomrel v Paray-le-Monial na tuberkulózu. Margita už vopred poznala deň jeho smrti a neskôr aj to, že je už v nebi.
Napriek tomu, že tento horlivý apoštol Ježišovho Srdca opustil túto zem, dielo pretrvalo a naberalo na sile. Margite záležalo predovšetkým na tom, aby sa prostredníctvom neho šírila Božia sláva a naplnila sa Ježišova túžba, aby jeho Srdce bolo verejne uctievané a vládlo nad ľudskými srdcami, rodinami a celými národmi.
Začiatky verejnej úcty
V roku 1685 menovala predstavená Margitu za novicmajsterku. Svedčilo to o dobrej povesti, akú mala Ježišova dôverníčka v reholi. Margita sa venovala svojim zverenkyniam s nežnou láskou a učila ich žiť tak, ako žila ona sama: úplne sa odovzdať Ježišovi a tak odpovedať na jeho bezhraničnú lásku, ktorú nám zjavuje vo svojom horiacom srdci.
Mladá novicmajsterka chcela využiť svoje práva voči skupinke noviciek a navrhla im spoločné slávenie sviatku Ježišovho Srdca. Novicky jej iniciatívu prijali s nadšením. Urobili malý, vkusný oltárik, na ktorý postavili obrázok Ježišovho Srdca ovinutého tŕňovým vencom, ktorý Margita vlastnoručne nakreslila. Novicky sa potom celý deň modlili pred oltárikom. Takto vyzerala prvá verejná úcta Ježišovho Srdca.
Znamenie odporu
Vtedy sa rozpútala búrka. Časť rehoľníčok z Margitinho kláštora sa ostro postavila proti zavádzaniu úcty, ktorú zatiaľ neschválili rehoľné pravidlá ani cirkevná vrchnosť. Žiadali, aby Margitu prísne napomenuli a aby jej zakázali konať pobožnosti, ktoré si „sama vymyslela“. Vtedajšia predstavená, matka Mária Kristína Melinová, ktorá bola stelesnením dobroty a dôverovala Margite, podľahla nátlaku zo strany rehoľníčok, ktoré bojovali proti úcte k Ježišovmu Srdcu. V kláštore sa rozpútala vojna. Pán zdesenú Margitu utešoval: „Ničoho sa neboj. Budem kraľovať aj navzdory mojim nepriateľom a všetkým, ktorí by tomu chceli zabrániť.“
Fakty istý čas vraveli niečo iné. Spor prívržencov a odporcov novej pobožnosti prerástol kláštorné múry a začal sa šíriť medzi katolíkmi. Avšak aj napriek tomu sa úcta začala vo Francúzsku šíriť a prijali ju dokonca aj niektorí biskupi. V paray-le-monialskom kláštore napokon došlo k zjednoteniu. Skončila sa rozdielnosť názorov a rehoľníčky začali spoločne organizovať úctu k Ježišovmu Srdcu. V kláštornej záhrade postavili kaplnku, do ktorej umiestnili podobizeň Ježišovho Srdca. Začali vydávať kázne a príhovory pátra la Colombièra, v ktorých vysvetľoval podstatu úcty k Ježišovmu Srdcu.
Najväčším nepriateľom tejto úcty bol jansenizmus. Úcta k Ježišovmu Srdcu odporovala predstave Boha ako hrozného a neoblomného Sudcu a ukazovala ho ako milujúceho Otca, hodného našej lásky a Spasiteľa, ktorý chce s človekom nadviazať dôverný vzťah lásky. Jansenisti, ktorí mali vo Francúzsku veľký vplyv, neúprosne bojovali proti úcte k Ježišovmu Srdcu, ktorá sa šírila z Paray-le-Monial. „Práve vtedy ukázal najláskavejší Ježiš ľuďom svoje Najsvätejšie Srdce ako vztýčenú zástavu pokoja a lásky, predpovedajúcu isté víťazstvo v boji,“ napísal pápež Pius XI. v encyklike Miserentissimus Redemptor, venovanej Ježišovmu Srdcu.
Táto zástava mala byť vztýčená najskôr nad Francúzskom. Ježiš odovzdal Margite posolstvo pre francúzskeho kráľa, ktoré obsahovalo niekoľko Ježišových prianí: Pán žiadal, aby sa kráľ, kráľovská rodina, dvor, vláda, armáda a celý národ zasvätili jeho Srdcu; aby postavili chrám zasvätený Božskému Srdcu; aby na kráľovských zástavách bola podobizeň Ježišovho Srdca a aby sa vo Francúzsku a v iných kresťanských krajinách šírila úcta k Najsvätejšiemu Srdcu. Ak sa tieto Ježišove priania splnia, jeho Božské Srdce vyleje požehnanie na Francúzsko, bude ho chrániť svojou mocou a urobí ho mocným.
Slová tejto zmluvy boli adresované Ľudovítovi XIV., ktorého dejiny nazvali „Kráľ-Slnko“ a ktorý nevynikal mravnosťou, vierou ani nábožnosťou, ba práve naopak – podľahol galikanizmu (tendencii obmedziť vplyv Apoštolskej stolice na miestne cirkvi), a preto boli jeho vzťahy s Rímom značne napäté.
Margita mala odovzdať toto posolstvo kráľovi. Nemohla to však urobiť osobne, pretože nikto by neznámu, jednoduchú mníšku nepustil pred kráľovu tvár, a vzhľadom na zlé vzťahy Ľudovíta XIV. s Apoštolskou stolicou nemohla použiť ako sprostredkovateľov cirkevných hodnostárov. Margita teda našla sprostredkovateľov medzi členmi anglickej kráľovskej rodiny, ktorí odovzdali list s posolstvom francúzskemu kráľovi. List však nevyvolal nijakú odozvu – Ľudovít XIV. pohrdol Ježišovými slovami.
Margita sa ďalej horlivo snažila šíriť úctu k Ježišovmu Srdcu prostredníctvom osobných stretnutí, listov a predovšetkým prostredníctvom modlitby a obety ustavičného utrpenia. Videla, ako Duch Svätý pôsobí a šíri toto dielo: Rehoľa navštívenia Panny Márie aj jezuitský rád sa začali venovať šíreniu úcty k Najsvätejšiemu Srdcu. Veľa biskupov zaviedlo túto úctu vo svojich diecézach. Margita bola presvedčená, že už nie je potrebná, že dielu skôr prekáža. Túžila po svojom milovanom Spasiteľovi. Zomrela roku 1690 vo veku 43 rokov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1864 a za svätú pápež Benedikt XV. v roku 1920.
Po čom túži Ježišovo Srdce
Vďaka Margitinej poslušnosti, ktorá z príkazu predstavených zapisovala všetky Ježišove slová, sa nám posolstvo o jeho Najsvätejšom Srdci zachovalo v plnosti. Nielen Margitin Duchovný pamätník, ale aj jej rozsiahla korešpondencia, ktorú dôsledne zhromaždili autori jej životopisov, nám umožňuje oboznámiť sa s tým, čo chcel Ježiš povedať nielen samotnej mystičke, ale aj nám všetkým. V jeho ľudskom, telesnom srdci, ktoré pociťovalo bolesť aj radosť, prebývala zároveň plnosť božstva. Toto srdce horí láskou k ľuďom a chce nás pritiahnuť k sebe, aby sme ho milovali, zasvätili sa mu a konali zadosťučinenie, pretože veľa ľudí je stále ľahostajných voči Božej láske, čím škodia predovšetkým sami sebe. Iba v Ježišovi totiž nájdeme spásu aj svoju ľudskosť – v tomto sa má prejaviť Božie kráľovstvo v nás.
Ježiš potrebuje tých, ktorí budú uctievať jeho Srdce; nepotrebuje ich pre seba, ale pre dobro celého ľudstva. Preto prosí, aby sa našli takí, ktorí sa mu zasvätia, budú šíriť úctu k jeho Srdcu a Božiu slávu a budú konať zadosťučinenie za nevďačnosť, s akou sa stretáva jeho nesmierna láska. Všetkým, ktorí svojím srdcom odpovedia na výzvu Božského Srdca, pripravil Ježiš osobitné dary, ktoré predpovedal prostredníctvom Margity:
Dám im všetky milosti, potrebné ich stavu.
Vnesiem pokoj do ich rodín.
Poteším ich v trápeniach.
Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote a najmä v hodine smrti.
Vylejem hojnosť požehnania na všetky ich podujatia.
Hriešnici nájdu v mojom Srdci zdroj milostí.
Vlažné duše sa stanú horlivými.
Horlivé duše rýchlo dosiahnu vysokú dokonalosť.
Požehnám tie domy, kde bude vystavený a uctievaný obraz môjho Najsvätejšieho Srdca.
Kňazom dám dar, že obrátia aj najzatvrdnutejšie srdcia.
Mená tých, ktorí budú šíriť túto úctu, budú zapísané v mojom Srdci a nebudú z neho nikdy vytreté.
Sľubujem pri nesmiernom milosrdenstve svojho Srdca, že moja všemohúca láska prepožičia všetkým, ktorí ma deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov mesiaca po spovedi prijmú vo svätom prijímaní, milosť, že u nich zotrvám až do konca. Nezomrú v stave nemilosti a bez svätých sviatostí. Božské srdce im bude útočišťom v ich posledných okamihoch.
Ježišove prisľúbenia majú nekonečnú „záručnú dobu“. On stále túži byť Pánom ľudských sŕdc, rodín, domácností a štátov. Jeho Srdce je osobitne otvorené pre hriešnikov a chce darovať večný život všetkým, ktorí sa v ňom skryjú. Nesmieme ho prestať chváliť, zvelebovať a ďakovať za túto nesmiernu lásku.
Pán Ježiš nám dnes dáva ešte jedno znamenie svojej lásky. Prostredníctvom eucharistických zázrakov nám ukazuje v Najsvätejšej sviatosti svoje živé božsko-ľudské srdce, ukazuje nám svoju nesmiernu obetu prinesenú z lásky, ktorá sa prejavila v tom, že sa ponížil a vzal na seba ľudské telo a v Eucharistii dokonca podobu obyčajného chleba. Nezabúdajme na to, keď prijímame Eucharistiu.
Úcta k Ježišovmu Srdcu je odpoveďou človeka na Božiu lásku. Je to malá, jednoduchá, nedokonalá odpoveď, ale Pán ju prijíma vo svojom Srdci a spája ju so svojou láskou a prináša ju Otcovi. A trojjediný Boh nám za to skrze Ducha zosiela nekonečné milosti.
Pramene: Sv. Margita Mária Alacoque: Pamiętnik duchowy. Kraków 2003;
Małgorzata Maria Wójcik: Pan jej objawił tajemnice swego serca.
Święta Małgorzata Maria Alacoque. Jasło 2003.