Čo to znamená žiť v čistote? Je to zriekanie, ktoré nás okráda o šťastie, alebo askéza, ktorá presahuje naše sily? Dá sa dnes vôbec hovoriť o hodnote čistoty?
Čo to je čistota?
Čistota je najvyšší stupeň súladu so svojou vlastnou prirodzenosťou. Vieme oceniť hodnotu čistého zlata, čistej vody, čistého vzduchu… Opravdivá ekológia nie je nič iné ako túžba po čistote. Prečo teda nepovažujeme za výnimočnú hodnotu čisté dievča a čistého chlapca? Prečo dospievajúce dievčatá a chlapci netúžia po živote v čistote? Prečo táto túžba nevzbudzuje v mladých ochotu niečoho sa zrieknuť? Prečo sa mladí za svoju čistotu hanbia a tvária sa, že sú „menej čistí“, než v skutočnosti sú?
Stručne povedané: Prečo čistota nie je v móde?
Je čistota hodnotou?
Z logického hľadiska existujú len dve odpovede na túto otázku: alebo čistota nie je pre človeka hodnotou, alebo je to veľká hodnota, lenže ľudia o tom „nevedia“ – nechápu to alebo podľahli klamstvu.
Zamyslime sa nad prvou alternatívou: čistota nie je pre človeka hodnotou. Pozrime sa na to, o čo sa ľudia usilujú a po čom túži každý normálny človek. Samozrejme, že každý chce byť šťastný. Na tomto sa zhodnú ľudia každej orientácie, každého vierovyznania a politického presvedčenia. Je to jediná vec, kde sa naozaj všetci zhodneme. Chceme byť šťastní! Každý to však chápe inak. Nápady na dosiahnutie šťastia bývajú rôzne. Životná prax nám zároveň ukazuje, že veľa ľudí šťastie nedosiahne. Ľudia sa často klamú a veria, že budú šťastní, ak budú bohatí a ak si doprajú každé potešenie. Toto však prináša len chvíľkové naplnenie a klamný a nestály pocit šťastia. Honba za majetkom a rozkošou, ktorá nepodlieha kontrole rozumu a vôle, neprinesie nikomu dlhodobé šťastie. Práve naopak, mnohých tento postoj priviedol k nešťastiu, ba až k záhube. Mnohí to veľmi dobre vedia, pretože sa na vlastnej koži presvedčili, že na tejto ceste sa šťastie nájsť nedá. Pocit nešťastia a sklamania však zakúsime aj vtedy, keď si uvedomíme, že sme premrhali svoje možnosti a talenty. Čo z toho, že človek mal mimoriadny hudobný talent, keď sa upil k smrti? Čo z toho, že mal výnimočné technické vlohy, keď zomrel na predávkovanie drogami? Čo z toho, že bol mimoriadne vnímavý, ak svoju citlivosť zničil pozeraním hororov? Čo z toho, že chlapec mohol byť úžasný, verný manžel a otec, ale namiesto toho je otrokom pornografie a sexuálnych zvráteností? Čo z toho, že dievča mohlo byť najúžasnejšou manželkou a matkou, keď teraz žije sama so zlomeným srdcom a s nemanželským dieťaťom? Všetky tieto situácie sú veľké a, žiaľ, nie až také zriedkavé nešťastia, životné porážky a tragédie. A všetky sú dôsledkami „nečistoty“ a straty opravdivej ľudskej prirodzenosti.
Teórie, že čistý život zhodný s prirodzenosťou človeka nemá hodnotu, naozaj neobstoja. Na otázku, ktorú sme si položili, ostáva teda druhá odpoveď: čistota je hodnota, ktorú, žiaľ, niektorí stratili.
Šťastie a čistota
Každý normálny človek túži po šťastí a usiluje sa ho dosiahnuť. Mnohí však hľadajú šťastie na cestách, kde ho niet. Veľa ľudí blúdi a hynie v honbe za šťastím. Ľudia dosť často hľadajú šťastie v skutkoch, ktoré nie sú hodné človeka a odporujú ľudskej prirodzenosti. Takto upadajú do rôznych úchyliek, ktoré nazývajú „inakosť“. Ak toto správanie dnes označíme pojmom „úchylka“, „deviácia“ alebo „patológia“, verejnosť nás nazve „netolerantnými tmármi zo stredoveku“.
Kde je teda zdroj opravdivého šťastia? Šťastie vyplýva z toho, že som sebou samým, že žijem v súlade so svojou prirodzenosťou – čiže som tým, kým mám byť, k čomu som povolaný, na čo mám talent, na čo som bol stvorený.
Vták je šťastný, keď lieta vysoko vo vzduchu, a nie, keď je zatvorený v klietke (hoc aj zlatej). Takisto ťava sa lepšie cíti na púšti ako v zoologickej záhrade.
Podobne je to aj s ľuďmi: šťastní sme vtedy, keď žijeme ako ľudia. Mám chuť opýtať sa tých, čo sa ženú za pseudohodnotami, za neľudskými hodnotami: „Prečo si sa zatvoril do zoo?“ Rozdiel spočíva v tom, že zviera zatvorené v klietke sa v nej ocitlo „nevinne“, zato normálny človek so slobodnou vôľu sa „do klietky“ zatvára sám a dobrovoľne.
Hlboké, trvalé a opravdivé šťastie prežívame vtedy, ak v slobode poznávame a rozvíjame svoje osobné, individuálne talenty a schopnosti a takto vystupujeme na vrchol svojich ľudských možností. Najšťastnejší je ten, kto v najvyššej možnej miere žije v súlade so svojou prirodzenosťou, so svojím povolaním, teda so sebou samým – takýto človek je sám sebou celkom čistým spôsobom. Opravdivé ľudské šťastie je teda dôsledkom života v správne chápanej čistote. Takže čistota je veľká, hoci neraz zabudnutá a stratená hodnota, od ktorej priamo úmerne závisí šťastie človeka.
Ako nájsť seba samého?
Veľa ľudí nenachádza šťastie, lebo nepoznajú pravdu o sebe samých. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32). Sú dva spôsoby poznávania pravdy: poznávať pomocou vlastného rozumu alebo uveriť niekomu, nejakej autorite. Je možné, že človek sám si uvedomí pravdu, že čistota je veľká hodnota? Samozrejme, je to možné, lenže svet, v ktorom žijeme, nám to neraz výrazne sťažuje. Keby sme žili v „neinfikovanom“ svete, kde sa čistota považuje za veľkú hodnotu, ľahko by sme došli k logickému záveru, že čistota sa oplatí v každom ohľade. Takzvaní primitívni, negramotní ľudia, ktorí žijú v súlade s prírodou, sú neraz múdrejší a v dôsledku toho aj šťastnejší ako mnohí „vzdelanci“ civilizovaného sveta. Žijú rozumne, lebo rozmýšľajú, a uvedomujú si nevyhnutnosť smrti, ako aj to, že telesná smrť nie je koniec, ale len prechod do novej, večnej reality. Zato „vzdelaní“ ľudia predstierajú, že smrť neexistuje (lebo sa jej boja), a ich úvahy sa zameriavajú len na dočasný život, hoci aj s tým majú neraz ťažkosti.
Zdá sa, že pomocou rozumu môžeme sami vo veľkej miere pochopiť zmysel života a žiť tak, aby sme boli šťastní už tu na zemi. K tomu však nedospejeme bez toho, aby sme sa hlbšie nezamysleli. Treba teda zavrhnúť názor, že nie je možné tešiť sa zo života a zároveň žiť slušne (a už vôbec nie sväto). Medzi dočasným a večným šťastím totiž neexistuje nijaký rozpor. Práve naopak, vládne medzi nimi dokonalá zhoda. Najšťastnejší je ten, kto je dokonale „čistý“, čiže ten, kto žije v harmonickom súlade (čiže sväto) so svojou ľudskou prirodzenosťou, ktorú mu dal Stvoriteľ. Hriešnosť je príťažlivá len na povrchu a aj to len nakrátko.
Vynára sa teda otázka, či musíme prísť na všetko sami. Veď ak múdri ľudia prišli už na veľa vecí a život ich skúsenosti preveril, je rozumné dať sa poučiť. Tu sa však rodí ďalšia otázka: Komu veriť? Dnes je autorita odmietaná a mladým ľuďom to veľmi komplikuje orientovanie v živote. Veľa ľudí tvrdí, že neuznávajú nijaké autority, že nikomu neveria, ale v skutočnosti to nie je pravda. Veríme učiteľom v škole, veríme lekárom, veríme automechanikom, veríme rôznym odborníkom, ba aj (nespoľahlivému!) železničnému cestovnému poriadku. Nájdu sa aj ľudia, ktorí veria rôznym šarlatánom a podvodníkom. Nechýbajú ani takí, čo veria veštbám, horoskopom a poverám. Komu teda veriť? Koho uznať za múdreho a dôveryhodného v najdôležitejších otázkach? Odkiaľ majú ľudia v dnešnom morálne popletenom svete vedieť, komu dôverovať, a ako sa dopracovať k šťastiu? Kde zistia, čo je v skutočne dobré a čo zlé? Koho majú počúvať? Kto pozná všetky odpovede?
Božia autorita
Pre veriaceho je to veľmi jednoduché. Boh Stvoriteľ, ktorý človeka stvoril a pozná jeho prirodzenosť, predsa najlepšie vie, čo je pre človeka dobré. Je teda oveľa múdrejšie uveriť tomu, ktorý všetko vie, lebo nás stvoril, ako akémukoľvek, hoc aj vynikajúcemu ľudskému odborníkovi. Ak prijmeme, že Boh – Láska chce naše dobro, postačí, že ho budeme počúvať a pridŕžať sa jeho rád a prikázaní. Medzi najrozmanitejšími útokmi na Cirkev a na Boha som nikdy nezaznamenal tvrdenie, že Boh nechce pre ľudí dobro. Jeho slovo je teda hlavnou smerovkou na ceste k opravdivému šťastiu. Jeho slovo je stopercentná pravda. Božie prikázania nie sú kruté zákazy, ale usmernenia, ktoré nás majú ochrániť pred nešťastím. Upozorňujú nás, aby sme svoju ľudskú prirodzenosť „neznečistili“ vraždou, cudzoložstvom, krádežou, žiadostivosťou po ľuďoch a po majetku. Ak dodržiavame všetky prikázania (nielen šieste), chránime svoju čistotu a sme šťastní už tu na zemi.
Prirodzený zákon
Čo však povedia neveriaci? Môžu sami pomocou rozumu spoznať hodnotu čistoty? Aj neveriacich, hoci si to neuvedomujú, stvoril milujúci Boh, ktorý do nich vpísal svoj zákon. Veriaci človek ho vníma ako Boží zákon a neveriaci ako prirodzený zákon. Ak človek žije v súlade s týmto vnútorným zákonom, žije v súlade so Stvoriteľovou vôľou, je šťastný a len na krok od obrátenia.
Čistota ako stratená hodnota
Čistota je šancou na šťastie, zato nečistota zákonite vedie k nešťastiu. Nie je možné obhájiť tvrdenie, že čistota nie je hodnota.
Prejdime preto k druhej možnej odpovedi: čistota je veľká hodnota, lenže ľudia o tom „nevedia“ – nechápu to alebo podľahli klamstvu. Prečo sa to stalo?
Megamanipulácia
Celý svet sa ocitol v pasci veľkého klamstva, ktoré mnohorakými spôsobmi deformuje ľudskú prirodzenosť. Vidíme, ako sa najmodernejšie prostriedky a reklamno–‑manipulačné metódy využívajú na profitovanie zo zvádzania mladých k nečistote (a darí sa to). Táto kontaminácia zasahuje predovšetkým oblasť sexuality a pohlavnosti. Je to posvätná pôda, na ktorej Boh pozýva ľudí k spoluúčasti na diele stvorenia. Pohlavnosť a s ňou logicky súvisiaca plodnosť ponúkajú veľké bohatstvo zážitkov a potešenia. Vďaka nim sa manželstvo mení na rodinu, v ktorej vyrastajú deti. Vďaka pohlavnosti a plodnosti sme na tomto svete. Potešenie, ktoré Stvoriteľ spojil so sexuálnou činnosťou, má byť povzbudením a zároveň odmenou za ochotu prijať námahu spojenú s rodičovstvom. Toto je Boží zámer s pohlavnosťou a plodnosťou.
Ľudia však chcú byť múdrejší ako Stvoriteľ a vymysleli si nespoľahlivú antikoncepciu, aby si zabezpečili sexuálnu rozkoš bez námahy rodičovstva. Chceli si „ukradnúť“ odmenu a oklamať prirodzenosť a Stvoriteľa. Chceli si „vysterilizovať“ šťastie, ale „vysterilizovali“ seba samých. Chceli byť neplodní fyzicky, a sú neplodní duchovne. Ich pohlavné úkony sú preto neplodné, prázdne, frustrujúce, znervózňujúce a v konečnom dôsledku ničia puto medzi mužom a ženou, takže zmysel telesného spojenia je celkom zdeformovaný.
Zo spojenia muža a ženy, ktorí sa navzájom milujú, sú jeden pre druhého darom a sú ochotní byť rodičmi, sa stala telesná zábava. Telesné potešenie sa zmenilo na izolovanú hodnotu, s ktorou možno obchodovať. Vznikol priemysel, ktorý vyrába a ponúka sexuálnu rozkoš (pornografia, verejné domy) ako tovar a následne likviduje dôsledky nerozumných sexuálnych úkonov (antikoncepčný a interrupčný priemysel). Všimnime si, že mnohým parlamentom a vládam veľmi záleží na dobrom fungovaní tohto priemyslu. V mene slobody, rovnosti a tolerancie ho chráni zákonmi, ba propaguje úchylné správanie, ktoré už nemožno nazvať jeho skutočným menom. Dôsledky zámerného sexuálneho zmätku vidíme na každom kroku. A ako vieme, na morálnom chaose sa dobre zarába. Sú to však judášske groše. Tí, čo šíria nečistotu a tešia sa z takto nadobudnutého veľkého, zato však špinavého zisku, si neuvedomujú, aký zlý „obchod“ (v dočasnom aj večnom zmysle) robia. Beda tým, čo šíria pohoršenie medzi maličkými, bolo by pre nich lepšie, keby sa neboli narodili, alebo keby im na krk priviazali kameň a hodili ich do mora…