Moje zotročenie hriechom masturbácie sa začalo na základnej škole. Mal som vtedy trinásť rokov a neuvedomoval som si, že vstupujem na zlú cestu.
Nevedel som, že pácham hriech, nemal som výčitky svedomia ani pocit viny. Nemal som nikoho, kto by mi to vysvetlil. Chodil som do kostola, spovedal som sa, ale z nevedomosti som tento hriech nevyznával. Vymýšľal som si všelijaké klamstvá, len aby som mal príležitosť onanovať. Kupoval som si pornografické časopisy a pozeral podobné filmy. Jednoducho, takmer všetko v mojom živote sa točilo okolo masturbácie. Začal som mať problémy v kontakte s dievčatami. Môj pokrivený obraz o ženách, ktorý som si vytvoril vďaka pornografickým časopisom a filmom, mal svoje prejavy v každodennom živote. Keď som sa pozeral na atraktívne dievča, vyzliekal som ho pohľadom, predstavoval som si, že mám s ňou pohlavný styk. Nedokázal som byť s dievčaťom ako priateľ, kamarát. Také vzťahy ma nezaujímali. Na uspokojenie mojich túžob mi stačili pornografické časopisy alebo filmy. V tom období bola pre mňa dôležitá iba telesná príťažlivosť ženy. Bol som neuveriteľne obmedzený a duchovne úbohý.
Takýto tragický stav mojej duše pretrvával dlhé roky, ale Boh mi prejavil svoju milosť. Počas duchovných cvičení v našej farnosti som sa dozvedel, že masturbácia je hriech. Postupne som začal chápať, že to, čo robím, je zlé. Mal som výčitky svedomia, ale ospravedlňoval som sa navrávaním si, že predsa nikomu neubližujem, a teda to nie je také zlé. Čoraz zriedkavejšie som sa spovedal, nakoľko som sa hanbil vyznať svoj hriech. A po spovedi som sa neusiloval skoncovať s hriechom. Postupne som si začal uvedomovať, že som závislý – som náruživec, ktorý je bezmocný a neschopný zaobísť sa bez masturbácie. Vtedy sa začal môj pomalý boj proti závislosti; boj, pri ktorom mi pomáhala modlitba. Nebolo to ľahké – prirovnal by som to ku kvapke vody, ktorá pomaličky vyhlbuje dieru do skaly. Po každom páde som sa cítil ponížený, opovrhnutý a pokorený… Kľačal som a modlil som sa, aby som už viac nepadol, ale padal som stále znova – nasledujúci deň, o dva dni, o týždeň…
Mnoho ráz som si myslel, že tento beznádejný boj proti hriechu sa nikdy neskončí. Ovládla ma nechuť a zúfalstvo. A práve vtedy mi priateľ dal časopis Milujte sa! Prečítal som si o mnohých podobných ľuďoch, ako som ja, uväznených a zotročených hriechom. Načerpal som povzbudenie a novú nádej – po každom páde som sa usiloval ísť na spoveď. Napriek tomu, že som stále padal, vedel som, že Boh mi pomáha. A hoci som dobre vedel, že som úbohý hriešnik, nezúfal som si. Dúfal som. Vari by ste si teraz mohli pomyslieť, že z najhoršieho som bol už von. Ale nie je to pravda. Diabol tak rýchlo neopúšťa dušu, ale využíva každú príležitosť na to, aby ju nanovo zotročil. Nie je ťažké znovu sa stratiť, oklamať vlastné svedomie, nahovárať si, že milujem, riadiť svoj život aj životy iných podľa sebeckého ja. Takto som to robil ja…
Mal som vtedy dvadsaťšesť rokov a ona dvadsaťdeväť. Bola vydatá a mala trojročného syna. Túžil som po žene, páčilo sa mi jej telo, dojal ma jej životný príbeh, keď mi porozprávala o svojom nevydarenom manželstve. Chcel som jej „pomôcť“, ale pomoc sa zmenila na zmyselnosť a žiadostivosť. Imponovalo mi, že sa o mňa zaujíma taká atraktívna žena. Neuvedomoval som si, že je rovnako stratená ako ja a hľadá oporu, ktorú som jej nedokázal poskytnúť. Zviedol som ju a rýchlo sme začali spolu sexuálne žiť. Začali sme sa tajne stretávať a takmer počas každého stretnutia sme mali pohlavný styk. Myslel som si, že som zamilovaný a nedokázal som bez nej žiť. Dni boli vyčkávaním na stretnutie s ňou. Trvalo to niekoľko mesiacov. Manžel ju začal upodozrievať, že má milostný pomer. Naše stretnutia boli čoraz zriedkavejšie, trpel som kvôli odlúčeniu. Mal som ustavičné výčitky svedomia.
Chodieval som na spoveď, ale nedokázal som prijať poučenie kňaza, ktorý mi prikazoval tento vzťah prerušiť. Kázal mi, aby som si predstavil, že som mužom, ktorého manželka podvádza, dieťaťom, ktorému rozbíjam rodinu. Veď predsa v každej chvíli sa náš pomer mohol vyzradiť, ona mohla otehotnieť. Radšej nepremýšľam o tom, čo by sa vtedy stalo… Vtedy som o tom vôbec nerozmýšľal, myslel som si, že to zvládnem. Tak veľmi som chcel byť s ňou, že som pociťoval takmer fyzickú bolesť, keď som čakal na stretnutie s ňou.
Nedokázal som pracovať, celé popoludnia som prespal v nádeji, že keď sa prebudím, stane sa nejaký „zázrak“ a budeme spolu. Môj strašný duševný stav ma priviedol k myšlienke, že by bolo dobre, keby jej manžel zomrel, pretože nám prekážal v našom „šťastí“. Prial som mu smrť.
Vrátil som sa k masturbácii, ktorá mala vyliečiť môj smútok, ale po každom páde som bol čoraz zúfalejší. Počas týchto ťažkých dní som sa začal modliť ruženec, chodieval som do Čenstochovej na modlitbové bdenia. Modlil som sa novénu k svätému Júdovi Tadeášovi, pretože som sa dozvedel, že je patrónom v beznádejných situáciách, akou bola aj moja. Na jednej strane som vedel, že takýto život je hriešny, ale na druhej strane som nedokázal žiť inak. Nevidel som východisko zo svojej situácie. Nedokázal som na ňu prestať myslieť, túžiť po nej.
Dnes môžem povedať, že každý deň bol pre mňa vtedy peklom, prázdnotou, v ktorej sa nachádzala moja duša. Nikdy viac by som sa nechcel cítiť podobne. Je strašné, k čomu sa človek dopracuje, keď sa podvolí citom, žiadostivosti, zmyselnosti… Keď odmietneš Božie prikázania, stačí chvíľka a nahovoríš si všetko – dokonca aj to, že cudzoložstvo je dobré a nazveš ho láskou. A predsa láska je dokonalá, je najväčšia, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti. Láska je pravda, ale takmer všetko, čo som robil, bolo klamstvo či sebaklam. Ubiehali týždne a náš chorý vzťah sa rozpadával, nestretávali sme sa, telefonovali sme si čoraz zriedkavejšie. To, čo nás spájalo, sa samo skončilo, vyhorelo. Vnímam to ako Božiu milosť, ktorú som si vymodlil na príhovor Panny Márie a svätého Júdu. Dnes môžem povedať: mňa aj ju zachránila modlitba a orodovanie Panny Márie. Keby to tak nebolo, prispel by som k rozpadu jej manželstva, zničeniu sviatostného puta a dieťa by som pozbavil otca, ktorého by som mu nikdy nenahradil. Dnes ďakujem Ježišovi za milosrdenstvo, ktoré nám preukázal, keď nás zachránil z pasce, do ktorej sme spadli.
Myslel som si, že už nikdy nebudem milovať nikoho tak ako ju. Veľmi som sa mýlil. Vtedy som nevedel, že láska nie sú len city. City sú dôležité, ale nie sú láska. Modlitba a dôvera k Ježišovi zmenili môj život, zanechal som hriech masturbácie. Vďaka Bohu som onedlho spoznal svoju terajšiu manželku. Máme tri deti a až teraz som pochopil, čím je láska. Je predovšetkým zanechaním vlastného ega a starostlivosťou o druhú osobu, ktorá mi bola zverená vo sviatosti manželstva a s ktorou sme jedno telo a jedna duša. Niet lásky bez zachovávania Božích zákonov. Boh a láska sú jedno. Až v manželstve láska nadobúda plný rozmer, je povolaním stávať sa lepším. Hanbím sa a ľutujem to, čo som urobil. Dúfam, že Boh mi odpustil tento hriech a že mi dá šancu robiť pokánie za moje viny.
Varujem všetkých: nikdy nevstupujte do takýchto vzťahov; je to diabolská pasca, ktorá ničí obidve strany a zanecháva rany na celý život. Masturbácia nie je spôsob na uvoľnenie sexuálneho napätia, ale je to závislosť, ktorá zotročuje človeka a ponižuje ho na úroveň zvieraťa. Spôsobuje, že sa uzatváraš do svojho sveta preludov a klamstiev, stávaš sa nešťastným človekom, vyhýbaš sa ľuďom aj Bohu, ktorý je jediným žriedlom šťastia pre každého z nás.
Keď píšem toto svedectvo, uvedomujem si, že v mojom živote sa stal zázrak. Bol som na prahu zatratenia v hriechoch nečistoty. Žil som v temnote, ale Ježiš ma zachránil.
Teraz som slobodný človek; som síce zaťažený hriechmi, nedokonalosťou a problémami všedného života, ale viem, že Boh ma miluje. Nech je zvelebené jeho meno naveky.
Prosím vás o modlitbu za ženu, ktorú som zviedol, za mňa a za moju rodinu.
Mário