„Poďte, prosím, so mnou do izby, lebo neviem, čo sa deje so starým otcom.“ Pani v bielom oblečení mu zmerala tep a po chvíli povedala: „Zomiera.“
O sestre Faustíne som sa dozvedela už dávno. Bolo to v roku 1982. Zatúžila som si kúpiť jej Denníček a po istých peripetiách som sa rozhodla navštíviť krakovské Łagiewniky. Odvtedy tam chodievam veľmi rada.
Vtedy žil ešte môj starý otec, ktorý mal 85 rokov. Nebol ateista, ale vzdialil sa od Cirkvi. Bála som sa o jeho večnú spásu. Keď som si prečítala Denníček a zvlášť Ježišov prísľub, „že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý sudca, ale ako milosrdný spasiteľ“ (1541), rozhodla som sa, že vezmem Ježišove slová vážne. Poprosila som ho, aby mi umožnil byť pri starom otcovi, keď bude zomierať, aby som sa vtedy mohla modliť zaňho korunku Božieho milosrdenstva.
Dedko bol už v domove dôchodcov v meste Toruň, ktoré sa nachádza 35 km od nášho bydliska. Mala som už 5 detí a čakala som šieste, preto nebolo pre mňa jednoduché odísť z domu. Ale Boh vybral správny čas. Bolo to 31. marca 1983, na Zelený štvrtok, keď bol starý otec už nejaký čas v nemocnici. Ja, môj strýko a bratranec sme sa vybrali navštíviť ho. Pri odchode z domu sme netušili, že dedko sa nachádza v kritickom stave. Cestovali sme dosť pomaly, pretože strýko si chcel po ceste vybaviť niekoľko vecí. Z domu sme vyrazili ráno, ale do nemocnice sme dorazili až na poludnie.
Spomenula som, že Boh vybral vhodný čas. Blížila sa Veľká noc a naše staršie deti mali prázdniny, preto mi mohli pomôcť postarať sa o mladších súrodencov. Toto mi umožnilo odísť z domu. Okrem toho bol deň milosrdenstva, Zelený štvrtok, v Roku milosrdenstva.
A čo sa dialo v nemocnici? Dedko ležal na lôžku a ťažko dýchal. Nevstal, aby nás privítal, iba s námahou otvoril oči a niečo nám povedal, lebo si uvedomil, že sme prišli. Bol akoby kdesi vzdialený. S obavami sme sa lekára opýtali, čo sa deje. Povedal nám, že starý otec sa celú noc prehadzoval, a preto máme rátať so všetkým. V tej chvíli som si uvedomila, že som Ježiša prosila, aby som mohla byť pri dedkovej smrti. Strýkovi som povedala, že dedka už nesmieme nechať samého, a navrhla som mu, že on aj bratranec môžu odísť, ja zostanem a uvidím, čo sa bude diať.
Sedela som pri dedkovi a pýtala som sa Pána, čo mám robiť. Mám zavolať kňaza, aby udelil starému otcovi posledné pomazanie? Vytrvalo som sa modlila jednu korunku Božieho milosrdenstva za druhou; robila som medzi nimi iba malé prestávky.
Pamätala som si, ako mi dedko kedysi povedal, že je už neskoro na obrátenie, a preto som sa bála, že odmietne kňaza aj sviatosť pomazania chorých. Avšak aj napriek tomu som sa začala so starým otcom potichu rozprávať. „Dedko… a čo Pán Ježiš?“ opýtala som sa. Zaznel iba povzdych: „Á.“ Potešila som sa, že nevyslovil „nie“, čoho som sa obávala. Modlila som sa teda ďalej a čakala som… Blížila sa 15. hodina, keď je dokorán otvorená brána milosrdenstva, a preto som sa opäť začala modliť korunku. Keď som sa domodlila a odložila ruženec, dedko sa začal dusiť. Chcela som mu pomôcť, ale bol taký ťažký, že som potrebovala pomoc. Vybehla som na chodbu a zavolala som pani v bielom plášti: „Poďte, prosím, so mnou do izby, lebo neviem, čo sa deje so starým otcom.“ Pani mu zmerala tep a po chvíli povedala: „Zomiera.“
Vtedy som opäť vzala do ruky ruženec, kľakla som si a nahlas som sa začala modliť korunku Božieho milosrdenstva. Pripojila sa ku mne staršia pani, ktorá sedela pri lôžku iného pacienta. Počas modlitby som pozorne sledovala dedkovo čoraz slabšie dýchanie. Zrazu nastalo ticho. Ešte sme sa modlili, keď dedko posledný raz vydýchol. Zomrel v pokoji… Som presvedčená, že sa naplnil Ježišov prísľub…
Nejaký čas po jeho smrti som mala sen. Snívalo sa mi, že starý otec prišiel domov veľmi unavený, spotený a zablatený. Sťažoval sa: „Prečo mi nikto nepovedal, že existuje takéto utrpenie?“ Sadol si do izby k stolíku, na ktorom bola položená knižka a v nej vložený obrázok Pána Ježiša. Dedko ho chcel vidieť, preto si ho dával k očiam, až sa ho takmer dotýkal čelom, a pýtal sa ma: „Kto je na tom obrázku?“ – „Dedko, to je Pán Ježiš…“ – „Nevidím ho,“ odvetil mi.
Pochopila som, že starý otec ešte nevidí Boha a že týmto spôsobom ma prosí o pomoc.
Janina