Keď som bola v 12. týždni tehotenstva, vybrala som sa na bežnú návštevu u gynekológa. Po USG vyšetrení mi bolo povedané, že „pre mňa nemajú dobré správy – pravdepodobne sa mi nepodarí dieťa donosiť“ a že „chýbajúca nosová kosť a hrúbka 4,5 mm šijového prejasnenia (NT) svedčia o mnohých genetických chybách.“
Ohrozený život dieťaťa
Poslali ma na ďalšie USG vyšetrenia, počas ktorých iný lekár s použitím iného prístroja túto diagnózu potvrdil. Opäť sme si s manželom vypočuli veľmi bolestné slová: „Buď plod odumrie sám v priebehu niekoľkých dní, možno týždňov, alebo neprežije pôrod. V tom najlepšom prípade nebude dieťa žiť ani rok.“ V tom čase sme tiež počúvali aj množstvo rozličných rečí, niekedy aj poetických, týkajúcich sa zabitia dieťaťa…
Lekár mi vypísal lístok s odporúčaním na vykonanie vyšetrenia Papp-A z krvi a na amniocentézu, pričom uviedol, že „taká je procedúra, aby sme mohli začať konať“. Mysleli sme, že lekári chcú vykonať nejaké vnútromaternicové operácie, aby naše dieťa zachránili. Mýlili sme sa. Lekár nám vysvetlil, čoho sa táto procedúra týka. Súhlasili sme s testom krvi, ale nie s amniocentézou, pretože je to zákrok, ktorý môže ohroziť zdravie a život dieťaťa. Počas ďalších návštev som musela vysvetľovať, prečo som s tým nesúhlasila – veď lekárom ide o moje dobro. Odpovedala som, že nesúhlasím s takým invazívnym vyšetrením. Chcela som sa objednať na USG vyšetrenie srdiečka dieťaťa. Keď sa pani na recepcii dozvedela, v ktorom týždni tehotenstva som, vystrašila sa, že už môže byť neskoro, aby sme „začali konať“.
Skúška lásky
My sme vtedy už však konali, ale… tak, ako to chce Boh. Začala som každý deň chodievať na svätú omšu. Na začiatku som celé omše len plakala a po prijatí Pána Ježiša som urobila znak kríža na bruchu. Časom sa ma začali dotýkať úryvky z čítaní a evanjelií, vtláčali sa mi hlboko do srdca a prinášali mi pokoj i nádej. Keď som pred rokom bránila život a nahlas som bojovala proti čiernym pochodom a potratom, veľakrát som pri slovných potýčkach počula: „Zmenila by si názor, keby sa to týkalo teba.“ Pomyslela som si, že práve prechádzam skúškou… Začala som ďakovať za to, že som nemala žiadne pochybnosti. Od začiatku som vedela, že urobím všetko pre to, aby sa dieťa narodilo a aby sme ho stihli pokrstiť. Ďakovala som za svojho manžela, ktorý bol od začiatku tehotenstva pri mne a veľmi ma podporoval. V tomto ťažkom čase prešiel skúškou lásky a ľudskosti. Bol pre mňa obrovskou oporou.
Pomoc z neba
Patríme do spoločenstva Domáca cirkev. Dva dni po prvom stanovení diagnózy sme mali stretnutie skupiny. S manželom sme boli v zlom psychickom stave, sami sme nevedeli, za čo sa modliť… Na stretnutí nášho spoločenstva sme sa jednoducho vyrozprávali a vyplakali. Manželské páry zo skupiny pre nás zorganizovali modlitbovú pomoc: rozdelili si medzi sebou Pompejskú novénu, dali za nás slúžiť sväté omše. My dvaja sme sa tiež modlili Pompejskú novénu, počas ktorej sme si za patrónov zvolili archanjela Michala a svätú Martu. Máme dve dcéry – keď sa narodila prvá, rozhodla som sa, že jej dáme meno Michaela. Druhej sme vybrali meno Marta – po manželovej sestre, ktorá v 12 rokoch zomrela na leukémiu. Manžel povedal, že jeho sestra mu tam hore pomohla zariadiť už veľa vecí. Pomodlili sme sa aj novénu k svätej Marte a prosili sme, aby sa nám narodilo dieťa s Downovým syndrómom – zo všetkých doterajších diagnóz a predpokladaných chorôb táto dávala šancu na prežitie. Vyšetrenia krvi potvrdili, že to pravdepodobne bude Downov syndróm, no lekári si neboli stopercentne istí. To bolo všetko, čo sme vedeli. Rozhodli sme sa čakať, ako sa to vyvinie… Ukázalo sa, že to bude chlapček. Manžel bol prešťastný – privinul si ma a so slzami v očiach povedal: „To mi zariadila sestra.“ Dali sme mu meno František.
Keď lekár pri ďalšej kontrole v 21. týždni videl predchádzajúce výsledky, vystrašil sa, že mi bude musieť oznámiť úmrtie plodu (s takýmito parametrami sa to stáva často). Po USG vyšetrení však zistil, že srdiečko mu bije a dieťa pekne rastie. Opýtal sa, ktorý lekár na tehotenstvo dohliada. S manželom sme sa pozreli nahor, ukazujúc na Pána Boha a od šťastia sme si poplakali. Medzičasom sa nám podarilo zmeniť sprevádzajúceho lekára na takého, ktorý rešpektoval naše rozhodnutie neabsolvovať nijaké invazívne vyšetrenia. Ako anjel nás sprevádzal v ďalších mesiacoch tehotenstva, trpezlivo a vecne odpovedal na naše otázky. Predtým sme takéhoto špecialistu vôbec nemohli nájsť.
Odvtedy sme mohli pokojne spávať. Modlili sme sa za zdravé srdiečko, pretože deti s Downovým syndrómom majú často problémy so srdcom. Kardiologické vyšetrenie potvrdilo, že František má silné a zdravé srdce. Už sme o nič viac neprosili, len sme ďakovali. V tom čase som vnímala obrovskú podporu manžela, dcér, rodičov, rodiny a priateľov, aj tých, ktorí nechodia do kostola – vraveli, že sa nevedia modliť, ale skúsia. Vedela som, že Pán Boh koná.
Naša staršia dcéra prijala prvé sväté prijímanie v deň stého výročia fatimských zjavení na úmysel nášho Františka a mladšia každý deň počas spoločnej rodinnej modlitby prosila, „aby sa nám Ferko narodil zdravý“, a robila krížik na mojom bruchu. Keď rozdeľovala cukríky, mne dala dva: „pre mamu a Ferka“. V posledných týždňoch tehotenstva som plná dôvery chystala výbavičku.
Predtým sme prosili o veľa, aby sme sa tešili zo života, a dostali sme život, aby sme sa tešili zo všetkého. Dostali sme viac, než sme prosili. Boh je veľký a náš syn František má už dva roky. Narodil sa úplne zdravý!
Šťastní rodičia




